Šľachtictvo kríža zaväzuje (zo života svätej Terézie Benedikty od Kríža)

 

Svätá Terézia Benedikta od Kríža (Edita Steinová) napísala v liste Joanne van Weersthovej, ktorá tiež nosila pri mene rehoľný predikát „od Kríža“, tieto slová: „Prijímala som vždy celým srdcom, čo prichádzalo od Vás, Matka, a cítim sa s Vami úzko spojená skrze kríž. Na slávnosť nášho sv. otca Jána od Kríža posielam môjho sv. otca (ide o jej Vedu Kríža) spolu s najsrdečnejším prianím Božieho požehnania. Nech Vám, velebná Matka, požehnáva a vyprosí všetko požehnanie z kríža. Oslobodenie z kríža nemožno priať tomu, kto vlastní „šľachtictvo kríža“ (list zo 17. novembra 1940). Tým viac to nemožno priať sebe. Noblesse oblige – toto špeciálne šľachtictvo zvlášť zaväzuje k čoraz hlbšiemu vnoreniu sa do tajomstva kríža. Aj sv. Terézia Benedikta od Kríža vedome vchádzala do tohto tajomstva.

Svoj duchovný život a apoštolát spájala s vrcholným momentom v dejinách spásy, s konaním a smrťou Krista na kríži, ktorý je nezvratným dôvodom na lásku „do krajnosti“: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13).

Vedomie, že Kristus na kríži si nás zamiloval až „do krajnosti“ (Jn 13, 1), zrodilo v Terézii Benedikte od Kríža túžbu čoraz dokonalejšie odpovedať „láskou na lásku“, „obetou na obetu“. Je potrebné zdôrazniť, že takáto odpoveď sa objavila v jej živote dosť neskoro. Kresťanské chápanie tajomstva kríža zostávalo pre ňu dosť dlho neprístupné, hoci veľa rokov vo svojom rodnom meste Vroclav prechádzala popri peknom gotickom kostole sv. Kríža, ktorý skrýval skutočný poklad – veľký relikviár s pozostatkami svätého kríža. Edita o tom nevedela, lebo veď odkiaľ by to mala vedieť? Ako Židovka a od pätnástich rokov ateistka nevchádzala do tohto a ani do iných pekných vroclavských kostolov. Ako napísala vo svojom životopise: „Nemala som tam čo hľadať.“ V súlade so stavom ducha, v akom sa vtedy nachádzala, relikviár by v nej nevzbudil silnejšie emócie. Možno by v nich videla prejav katolíckej povery.

Obrat v jej duchovnom živote nastal v roku 1917. Koncom tohto roku zahynul na západnom fronte jej obľúbený prednášajúci Adolf Reinach. Navštívila jeho milovanú ženu Annu, aby ju potešila. Bála sa tohto stretnutia, lebo nevedela, čo má povedať, ako jej pomôcť v utrpení. Mala pocit, že ju čaká niečo neobyčajne ťažké. Všetko však nabralo úplne iný priebeh. Pani Reinachová, hlboko veriaca kresťanka, prijala smrť manžela ako účasť na kríži svojho Majstra. Hoci v hĺbke prežívala bolesť zo straty milovanej osoby, jej osobnosť vyžarovala dôstojnosť a akýsi tajomný odblesk požehnania a vykúpenia plynúceho z kríža. Pani Reinachová sa nikdy nezdala byť Edite taká silná, taká upevnená Bohom ako počas tých hodín. Dojem, ktorý v Edite zostal po tomto stretnutí, sa ukázal nezmazateľným. Niekoľko rokov neskôr povedala otcovi P. Hirchmannovi, jezuitovi, že to bolo pre ňu „prvé stretnutie sa s krížom a jeho božskou mocou, ktorú On udeľuje tým, ktorí ho nosia. Prvý raz som vlastnými očami videla Cirkev zrodenú z vykupiteľského utrpenia Krista a jej víťazstvo nad ostňom smrti. Bol to moment, v ktorom sa moja nevera zlomila, judaizmus zbledol a zažiaril Kristus, Kristus v tajomstve kríža“. Tak sa jej zjavila pravda kresťanstva. Dlhšie už nemohla odporovať milosti, ktorá konala v nej svoje dielo. Proces duchovnej premeny sa prehlboval v jej živote a dal sa zachytiť zvlášť v jej listoch. 15. októbra 1921 písomne upovedomila R. Ingardena, že sa nachádza v momente vstupu do Katolíckej cirkvi. 1. januára 1922 prijíma sviatosť krstu. Kristus sa stáva centrom jej života. Cíti, že jej povolaním je byť snúbenicou Krista – sponsa Christi. Túži mu celkom patriť a zjednotiť sa s ním. Z tohto dôvodu začína žiť vo svete ako rehoľníčka. Oddáva sa Kristovi, nasleduje ho, aby sa stala hodnou zjednotenia s ním, aby sa mu pripodobnila dvíhajúc jeho kríž. Neprestáva opakovať, že „kto patrí Kristovi, musí prežiť celý jeho život. Musí dozrieť do veku Krista, musí vstúpiť na krížovú cestu, musí prejsť cez Getsemani a vstúpiť na Golgotu...Kristus je Boh aj človek; teda kto chce žiť s ním, musí mať účasť nielen na jeho božskom, ale aj ľudskom živote. Ľudská prirodzenosť, ktorú Kristus prijal, poskytla mu možnosť utrpenia a smrti. Božská prirodzenosť, ktorú vlastnil od večnosti, dala tomuto utrpeniu a smrti nekonečnú hodnotu a vykupiteľskú moc. Umučenie a smrť Krista sa opakujú v jeho mystickom tele a v jeho údoch. Každý človek musí trpieť a zomrieť, ale ak je živým členom Kristovho mystického Tela, jeho utrpenie a smrť získavajú vykupiteľskú moc vďaka Božstvu toho, ktorý je jeho hlava.“

Edita od začiatku svojho obrátenia túži začať rehoľný klauzúrny život v Karmeli, aby v plnosti prežívala povolanie snúbenice Krista. Túto túžbu uskutočnila 14. októbra 1933. Na vigíliu slávnosti sv. Terézie od Ježiša prekročila prah klauzúry kláštora bosých karmelitánok v Kolíne nad Rýnom. O pol roka neskôr prijala rehoľné rúcho a meno Terézia Benedikta od Kríža. O toto meno a predikát „od Kríža“ zvlášť poprosila v rehoľnom postuláte. Túžila byť zasľúbená Bohu v znamení kríža. Túžila úplne sa zviazať s Kristovým krížom a osobnú duchovnosť sústrediť na Krista, ktorý vedený bezhraničnou láskou k Otcovi a k ľuďom obetou vlastného života vykúpil svet.

Každý ďalší mesiac, každý ďalší rok jej ukazoval, ako veľmi je potrebné vchádzať do tajomstva Kristovho kríža, ako do tohto tajomstva treba vnášať nielen vlastné utrpenie, ale tiež utrpenia celého sveta, vrátane utrpenia bratov a sestier pochádzajúcich z jej židovského národa. V posledných rokoch jej života, kedy sa zosilnilo prenasledovanie Židov, dostala milosť hlbokého prežitia kríža. S ním a v ňom chcela byť vynahradzujúcou obetou. Pripodobnila sa Ukrižovanému. 26. marca 1939 poprosila matku predstavenú o dovolenie, aby sa mohla „oddať Božskému Srdcu v zmiernej obete na úmysel pravého pokoja“. Chcela toto odovzdanie uskutočniť už v ten istý deň. Usudzovala, že „bije už dvanásta hodina“. Necelé tri mesiace neskôr 9. júna napísala testament, ktorý končila nasledujúcimi slovami: „Už teraz prijímam s radosťou smrť, ktorú mi Boh vyznačil, v plnom odovzdaní sa Jeho najsvätejšej vôli. Prosím Pána, aby sa mu zapáčilo prijať môj život a umieranie na svoju česť a chválu, na všetky úmysly Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, za svätú Cirkev, osobitne za zachovanie, posvätenie a dokonalosť nášho svätého rádu, zvlášť kolínskeho Karmelu a Karmelu v Echte, na zadosťučinenie za neveru židovského národa, aby Pán bol prijatý svojimi a prišlo jeho kráľovstvo v sláve, za zachránenie Nemecka a pokoj vo svete, nakoniec za mojich blízkych, ktorých mi Boh dal, aby žiadny z nich nezahynul.“

Terézia Benedikta akceptuje smrť, ktorú, ako cíti, Boh pre ňu už predurčil. Uskutočňuje najvyšší prejav slobody tým, že kladie svoj život do Božích rúk, plniac jeho vôľu. Tri roky neskôr 9. augusta 1942 sa tento testament splnil. Terézia Benedikta odovzdala svoj život Bohu v plynovej komore v Osvienčime-Brzezinke. Jej mučenícka smrť, ktorú zniesla spolu s inými, nemala v sebe nič z ľudskej dôstojnosti ani hodnoty. Zostáva však ako zvestovanie evanjelia kríža, s ktorým sa tak veľmi chcela stotožniť. Je potvrdením toho, o čom sama Terézia Benedikta hovorila: „Kto prijíma kríž s dôverou, láskou, nádejou, vznáša sa vysoko, až do Srdca Sv. Trojice.“ Sponsa Christi sv. Terézia Benedikta od Kríža vzniesla sa cez kríž až do samého Srdca Trojjediného Boha.

 

p. Oktawian Stoklosa OCD, Glos Karmeli 6/2012

preložila Alexandra Tomečková OCDS Bratislava