Sedem hlavných hriechov: Pýcha

Duchovná obnova OCDS, Notre Dame 22. 9. 2013

 

„Keď sa Šalamún rozhodol postaviť Bohu nádherný chrám, zveril stavbu štyroch hlavných múrov štyrom rozličným kategóriám ľudí: majiteľom pôdy, remeselníkom, obchodníkom a chudobným. Prvé tri skupiny si zaplatili robotníkov, zatiaľ čo chudobní stavali západný múr vlastnými rukami. Bohu sa najviac páčil západný múr, požehnal ho a vždy ho chránil pred zničením. Je to Múr nárekov, kam sa Židia chodia dodnes modliť.

Pyšný kráľ Kazimír sa rozhodol, že zanechá po sebe dôkaz svojej štedrej veľkodušnosti a preto dal postaviť v strede mesta nádhernú katedrálu. Aby si nikto okrem neho nemohol pripisovať zásluhy, vydal dekrét, ktorý pod trestom smrti zakazoval pracovať na tejto stavbe zadarmo. „Je to moje a len moje dielo!” vyhlásil. Chrám rástol. Bola to veľkolepá stavba. Kráľovi robotníci pracovali v ubíjajúcich smenách a kone a voly padali od únavy. Kráľ si dal do mramorovej tabule vyryť nápis: „Túto katedrálu na Božiu slávu dal postaviť kráľ Kazimír.” Tabuľu vmurovali na priečelie chrámu pod ružicu. V deň posviacky prišiel kráľ v sprievode na čele hodnostárov. Tabuľa bola zahalená hodvábnou látkou. Keď sa námestie zaplnilo ľuďmi, kráľ dal pred kardinálom a kapitulou kanonikov, pripravených na požehnanie, z tabule látku zvesiť. Námestie zašumelo. Kráľ zbledol ako stena. Na tabuli bolo veľkými zlatými literami napísané: „Túto katedrálu na Božiu slávu dal postaviť kráľ Kazimír a Tereza.” Rozzúrený kráľ dal meno votrelkyne odstrániť. Meno votrelkyne sa tu však objavovalo každé ráno. Kráľ dal vyhľadať tú Terezu. Priviedli mu ženu v obyčajných šatách. Celá sa triasla a priznala sa, že raz večer, keď sa vracala z poľa, videla strhané kone a voly a že im tajne dala trochu sena. Kráľ Kazimír si uvedomil, že jeho túžba bola hlúpa a bola prejavom pýchy. Meno jednoduchej ženy s veľkým srdcom napísal na mramorovú tabuľu sám Pán. A to meno, po tisícich rokoch, zostalo na tabuli dodnes.“[1]

Neresti môžeme zoradiť podľa čností, s ktorými sú v protiklade, alebo ich môžeme dať do súvisu s hlavnými hriechmi. Je ich sedem: pýcha, lakomstvo, hnev, závisť, smilstvo, obžerstvo, lenivosť.[2]

Prvým najväčším hriechom je pýcha. Čo je to pýcha a ako sa dá pred ňou brániť? Malý teologický slovník definuje pýchu ako „nezriadenú túžbu vyzdvihovať svoje vlastnosti nad vlastnosťami iných ľudí“. Pýcha je hriech, ktorý sme zdedili od našich prvých rodičov; túžba „byť ako Boh“, ktorú im do srdca zasial diabol a keď zlyhali pri skúške a jedli zo stromu poznania dobra a zla (porov. Gn 2). V Kréde, vo vyznaní viery, vyznávame a veríme, že jedine Panna Mária bola pre zásluhy Ježiša Krista uchránená od dedičného hriechu. Pýcha je hriech, ktorý nepochádza ani z tela ani zo sveta, ale od samého diabla. Je to najstrašnejší, ale zároveň aj najsmiešnejší hriech. Je taký smiešny, že aj anjeli sa musia z neho niekedy smiať. Symbolom pyšného postoja je páv, ktorý ukazuje svoje krásne perie, ale pritom zabúda, že tak vystavuje na posmech svoju najmenej dôstojnú časť tela.[3] Pýcha je protikladom k prvému Božiemu prikázaniu, ktoré nám pripomína, že je len jeden Boh a nebudeš mať iného boha, ktorému by si sa klaňal, a že ho budeš milovať z celého srdca, z celej sily a z celej duše. Pýcha je o pravom opaku: ona kladie samu seba nad Boha a miluje seba celým srdcom, dušou, mysľou a z celej svojej sily viac než Boha.[4]

Ako chápali pýchu Židia a ako ju vnímali Gréci? Ako ich vnímanie ovplyvnilo a aj naďalej ovplyvňuje naše vnímanie pýchy? Grécka filozofia a jej hlavný predstaviteľ Aristoteles považovali pýchu za hlavnú čnosť. Pýcha je niečo, na čo mali byť Gréci hrdí. Pyšný človek podľa ich filozofie je čnostný človek. Pýcha bola považovaná za čnosť a pokoru odsudzovali. Aristotelov „vysokozmýšľajúci človek“ vedel oceniť svoje vlastné kvality, ináč by ho považovali za slaboduchého.[5] Judaizmus mal úplne iný pohľad na pýchu. V Starom zákone bol pyšný ten, kto sa nadúval, prekypoval, ten čo bol drzý a robil sa tým, čím v skutočnosti nebol. Pýcha je priamou vzburou proti Bohu a spolu s neposlušnosťou si privlastňuje moc a slávu, aká patrí len Bohu.[6] Úplne z iného uhla pohľadu sa na pýchu pozerá evanjelium a Ježiš Kristus. Protikladom pýchy je pokora. Ježiš nás učí, aby sme si brali vzor z neho, lebo On je tichý a pokorný srdcom. Pýcha je teda najzávažnejší hriech. C. S. Lewis sa vo svojom diele Veľký rozvod zamýšľa nad dielom veľkého teológa a svätca sv. Augustína v súvislosti s pýchou a píše: „Napokon zostanú iba dva druhy ľudí: tí, čo hovoria Bohu: Nech sa stane tvoja vôľa, a tí, ktorým hovorí sám Boh: Nech sa stane tvoja vôľa.“[7] Koľkokrát sme povedali Bohu: „Akým právom to odo mňa žiadaš? Ako to odo mňa môžeš chcieť? Prečo si to dopustil? Som taký dobrý, tak prečo práve ja?... Pýcha sa vkráda do našej duše a hovoríme „Non serviam“ (Nebudem slúžiť), alebo budem slúžiť, ale za istých podmienok; budem ťa nasledovať, ale iba vtedy, keď...; som ochotný všetko urobiť, Bože, ale môžem niečo navrhnúť? Toto všetko je pýcha, a hoci to nemusí byť smrteľný hriech pýchy, môže sa ním stať![8]

Ako sa prejavuje pýcha? Prejavuje sa velikášstvom, ctižiadostivosťou – je to hriech predstavených v Cirkvi, ale aj u laikov vo svete. Zapretie pravdy – to je prejav skrytej pýchy. „Príkladom“ nám môže byť apoštol Peter, ktorý sa počas Poslednej večere vystatoval, že Ježiša nezaprie a aj život položí za neho, a keď sa dostal na dvor veľkňaza, tak pred slúžkou Ježiša trápne zaprel a bol zbabelý. Pýcha sa prejavuje aj v klebetách a v urážlivých označeniach: Peter povedal, že nepozná „toho človeka“. Je to typický príklad aj pre nás veriacich. Ďalším prejavom pýchy je prehnaná sebadôvera. Sebadôvera sa môže stať zlom, keď sa viac spolieham iba na seba a cítim sa byť všade „šéfom“. Príkladom je znova Peter, ktorý hovoril: „Aj keby všetci odpadli od teba, ja ťa nezapriem nikdy!“ Ďalším prejavom pýchy je pyšná ctižiadosť a sebectvo – typickým príkladom sú farizeji a zákonníci, ktorí si nárokovali úctu, tituly, pocty a posty.[9] Farizej z evanjelia si o sebe myslí, že je spravodlivý. V skutočnosti dbá viac na fasádu ako na vnútro. Viac sa chce zdať, ako byť. Je napadnutý bacilom pokrytectva až do špiku.“[10] „Farizej potrebuje, aby Boh jestvoval:“[11] On nepotrebuje Boha preto, lebo potrebuje Boha, ale potrebuje Boha, aby Boh uznal, že vedie správny, čnostný život. Tu si môžeme položiť otázku: Aký mám ja postoj k titulom, k ľudským poctám, k vyznamenaniam?

Sv. Gregor Veľký vo svojich „Moraliach“, ktoré môžeme aktualizovať aj pre dnešnú dobu, opísal, akí to sú ľudia pyšní a povýšeneckí: sú to tí, ktorí si myslia, že ich dobro pochádza od nich samých; keď síce veria, že dobro pochádza zhora, ale je to vďaka ich zásluhám; keď sa vystatujú, že majú niečo, čo v skutočnosti nemajú; keď opovrhujú inými (zaostalými, jednoduchými) a túžia sa ukazovať.[12]

Najvšednejší hriech, ktorý vyrastá z pýchy, je márnivosť. Je to detská potreba byť uznaným. Mnohí ľudia dbajú o svoj vzhľad, o to, aký majú účes, ako sa správajú pri tanci, aké majú vzorové správanie; iní rozmýšľajú o svojich akademických tituloch a počtoch diplomov; iní sú pyšní na svoje svaly a krásu tela a iní padajú do vytrženia, keď ich druhí vidia. Hovorí sa, že perly, ktoré vznikajú v búrkach, majú len škrupinu a vnútri sú duté. Rovnako je to aj vtedy, keď sa osobnosť človeka buduje na pýche.[13] Priznajme si, že každý z nás túži po uznaní. Z prirodzenosti po tom túžime, ale nech sa to nestane márnou túžbou. Ako sa dá nad pýchou zvíťaziť? Tak, že sa musíme nad sebou aj občas zasmiať, akí sme dôležití. Zasmiať sa aj nad tým, aký zmysel pre humor má náš Boh, keď si vybral na takú, a nie inakšiu prácu práve nás. Nie je to prejav zmyslu pre humor nášho Boha?[14]

Účinným prostriedkom proti pýche je denné spytovanie svedomia, ktoré nám pomáha k pravidelnému pristupovaniu k sviatosti zmierenia, a postoj služby. Pýcha pozná „non serviam“ (nebudem slúžiť); čo keby sme sa naučili opačnému postoju – slúžiť bez náhrady za to, čo dobré sme vykonali?!

Žiadostivosť očí, žiadostivosť tela a pýcha života v nás často hrajú „prvé husle“. „Ak robíme chybu už hneď na začiatku, spôsobujeme to, že chceme, aby Boh konal podľa našej vôle. Ako môžeme chcieť, aby taký dom obstál? Snažme sa, aby sme sa vyhli akémukoľvek stretnutiu s jedovatými zvieratami, pretože Pán často dopustí, aby nás skúšal vyprahnutosťou a zlými myšlienkami, ktorých by sme sa chceli zbaviť. Inokedy dopustí, že nás pohryznú, aby sme boli pozorní a aby vedel, že nám je to ľúto, keď sme ho týmto urazili. Sv. Tomáš Akvinský vo svojej Summe (II – II, 162, 6; 3) píše: „Boh v úsilí predísť pýche dovolí niektorým ľuďom upadnúť do telesných hriechov, ktoré síce nie sú až také závažné, no o to zahanbujúcejšie… Tým nepriamo poukazuje na ohavnosť pýchy. Ako múdry lekár radšej nechá pacienta – v úsilí vyliečiť jeho ťažkú chorobu – trpieť niečím menej nebezpečným, tak aj Boh poukazuje na ohavnosť pýchy tým, že na vyliečenie z nej necháva človeka upadnúť do iných hriechov.“[15] Terézia od Ježiša nás povzbudzuje: „A preto ak niekedy padnete, nedajte sa znechutiť, aby ste neprestali postupovať dopredu.“

Pýcha je zahľadená do seba. Pokora, ktorá sa stavia proti pýche, zabúda v extáze (ek – stasis znamená nachádzať sa mimo seba) na seba a žiari navôkol.[16]

 

 

[1] FERRERO. B.: Tajomstvo červených rybiek. Bratislava : Don Bosco, 2003, s. 41 – 42.

[2] Porov. MICHALOV, J.: Sedem hlavných hriechov. Bratislava : Lúč, 2002, s. 16.

[3] Porov. TOURNADE, M.: Filotea 21. storočia. Bratislava : 2001, s.69.

[4] KREEFT, P.: Návrat k čnosti. Bratislava : Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2007, s. 100.

[5] MICHALOV, J.: cit. d., s.18.

[6] Porov. tamže.

[7] KREEFT, P.: cit. d., s. 100.

[8] Porov. GROESCHEL, B. J.: Stagnácia alebo napredovanie. Bratislava : Serafín, 2005, s. 118.

[9] Porov. MICHALOV, J.: cit. d., s. 21-22.

[10] PRONZATO, A: Nepohodlné evanjeliá. Bratislava : 2001, s. 218.

[11] Tamže, s. 219.

[12] KREEFT, P.: cit. d., s. 104.

[13] Porov. TOURNADE, M.: cit. d., s. 69.

[14] Porov. DAJCZER, T.: Úvahy o viere. Bratislava : Serafín, 1999, s 83.

[15] KREEFT, P.: cit. d., s. 101.

[16] Porov. KREEFT, P.: cit. d., s. 105.

 
P. Rudolf Bartal, OCD