Sedem hlavných hriechov: Lakomstvo

Duchovná obnova OCDS, Notre Dame 13. 10. 2013

 

Pri jednej príležitosti požiadal muž svojho suseda, aby mu požičal hrniec. Hrniec mu požičal, aj keď sa mu príliš nechcelo. No cítil povinnosť susedovi vyhovieť. Keď sa hrniec po štyroch dňoch nevrátil k svojmu majiteľovi, zašiel si poň pod zámienkou, že ho potrebuje. „Práve som vám ho chcel vrátiť,” povedal mu sused. „Pôrod bol taký náročný!” „Aký pôrod?” „Hrnca.” „Prosím?’ „Vy ste to nevedeli? Hrniec bol v druhom stave.” „V druhom stave?” „Áno, a práve dnes v noci porodil. Musel si trochu odpočinúť, no teraz je už úplne v poriadku.” „Odpočinúť si?” „Áno. Vydržte chvíľu, prosím.” Vošiel do domu, vytiahol hrniec, džbánik a panvicu a všetko mužovi odovzdal. „To nie je moje. Môj je len hrniec.” „Nie, všetko patrí vám. Džbánik a panvica sú deti hrnca. Ak je hrniec váš, potom je váš aj džbánik a panvica.” Muž si pomyslel, že jeho sused sa dočista pomiatol. „No radšej mu na to prikývnem,” povedal si. „Dobre, ďakujem. Muž odišiel domov so džbánikom, panvicou a hrncom. Popoludní uňho sused opäť zaklopal na dvere. „Pán sused, požičali by ste mi skrutkovač a kliešte?” Muž teraz cítil ešte väčšiu povinnosť ako predtým. „Áno, zaiste.” Išiel dnu a vrátil sa s kliešťami a skrutkovačom. Ubehol skoro týždeň, a keď už si chcel prísť po svoje veci, objavil sa pri dverách sused. „Pán sused, vy ste to vedeli?” „A čo myslíte?” „Skrutkovač a kliešte majú spolu vzťah.” „Nehovorte,” odpovedal muž s vytreštenými očami. „To som nevedel...” „Pozrite, bola to moja nepozornosť. Nechal som ich chvíľu osamote a kliešte otehotneli.” „Kliešte?” „Áno, kliešte. Priniesol som vám ich deti.” A z košíka vytiahol skrutky, matice a klince, ktoré, ako povedal, kliešte porodili. „Úplne zošalel,” pomyslel si muž. „Ale klince a skrutky sa vždy zídu.” Ubehli dva dni. Dotieravý sused sa opäť objavil. „Keď som vám vtedy priniesol kliešte,” povedal, „uvedomil som si, že máte na stole krásnu zlatú amforu. Boli by ste taký láskavý a požičali mi ju na jednu noc?” Majiteľovi amfory zaiskrili oči. „Čoby nie!” veľkoryso mávol rukou. Vošiel do domu a doniesol amforu, o ktorú ho sused požiadal. „Ďakujem, pán sused. Ubehla noc a deň, no majiteľ amfory sa neodvážil zaklopať na susedove dvere a žiadať ju späť. Keď’ sa mu však nevrátila celý týždeň, nemohol od úzkosti vydržať a išiel suseda požiadať o jej vrátenie. „Amfora?” povedal sused, „ale vy ste to nepočuli?” „A čo máte na mysli?” „Zomrela pri pôrode.” „Ako mohla zomrieť pri pôrode?” „Áno, amfora bola tehotná a pri pôrode zomrela.” „A teraz mi povedzte, či si myslíte, že som hlupák? Ako môže byť zlatá amfora tehotná?” „Pozrite sa, pán sused. Prijali ste tehotenstvo a pôrod hrnca. Takisto ste sa zmierili so svadbou a potomkami skrutkovača a klieští. Prečo teraz nie ste schopný prijať tehotenstvo a smrť amfory?” [1]

 

- Keby som sa delil s väčšou štedrosťou, mohol by som tiež stretnúť prekvapenie ako...

- Túžba po rozmnožení majetku ma v živote...

- Možno aj ja používam lesť, aby som od blížnych získal...

V knihe Genezis sa píše o stvorení sveta a človeka: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. Boh ich požehnal a povedal im: ´Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi“ (Gn 1, 27 - 28). „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré. A nastal večer a nastalo ráno, deň šiesty. Takto boli ukončené nebo a zem a všetky ich voje. V siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil. A v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil. I požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, ktoré Boh urobil a stvoril“ (Gn 1, 31 – 2, 3).

Je to veľmi dôležitý text zo Starého zákona, súvisiaci s naším ďalším hlavným hriechom, ktorý kresťanská tradícia zaradila na druhé miesto hneď po pýche a pred smilstvom. Je to lakomstvo.

Čo je to lakomstvo? V minulosti sa lakomstvo zvyklo pomenovať aj ako chamtivosť. Ide o sebeckú snahu a žiadostivosť dostať pod svoju moc osoby alebo veci. Ide o žiadostivosť, zvrátenú túžbu, smäd po vlastníctve, mať stále viac, bez ohľadu na iných, ba aj na ich škodu. Takto môže nadobudnúť až črty násilia, zúrivej žiadostivosti. Tento hriech sa protiví láske k blížnemu, najmä k chudobným, a prvotne sa zameriava na materiálne dobrá, bohatstvo a peniaze.[2] „Súčasťou lakomstva je nenásytná túžba po niečom, čo nemám, a zároveň túžba udržať si to, čo mám.“[3]

Citovaný text z knihy Genezis o tom, ako Boh stvoril človeka, a o tom, čo mu všetko zveril do rúk, je prejavom veľkej Božej dôvery a štedrosti. Vidíme ale neskôr, že človek túto dôveru a štedrosť zo strany Boha neopätoval, ba priam ju „odmietol“, keď podľahol pokušeniu diabla, že bude „ako Boh“. Človek spáchal hriech, ktorý spočíval v tom, že chcel vlastniť, mať, túžiť, byť. Je celkom prirodzené, že túžime po veciach, že ich chceme mať a vlastniť. Ale lakomstvo túto prirodzenú túžbu mení na neovládateľnú túžbu po časných veciach. Lakomstvo ženie človeka do krajnosti, robí z prostriedkov bohov, modly a to je diabolské.[4]

Lakomstvo a chamtivosť robí ľudí nešťastnými. Túžba po pozemskom šťastí a bohatstve spôsobuje, že sa oberáme o šťastie a slobodu, akú nám dal Boh. Lakomý človek nikdy nie je, ani nebol a ani nebude šťastný, lebo ak si zažiada za služby napr. 5 000 eur a neskôr ich dostane, tak lakomstvo spôsobí, že taký človek bude túžiť po ešte väčšej sume. „Mohol som si zažiadať viacej!“ Nikdy nebude mať dosť. Čokoľvek získa, stále bude mať málo. Ježiš v evanjeliu spomína mamonu. „Hebrejské slovo mamona označovalo spočiatku akýsi poklad, peniaze alebo drahocenné veci odovzdané do depozitu. Začalo sa uvažovať, že ak svoje drahocenné veci uložíme u bankára alebo u niekoho, komu dôverujeme, môžeme sa na svoj poklad spoľahnúť a skladať doň svoju nádej. Mamona sa stávala predmetom nádeje, dôvery. Potom sa začala písať veľkým písmenom a to sa už stala falošným pánom a vládcom. Nastalo neobvyklé odcudzenie – vec sa zmocnila človeka. Všetko, do čoho človek vkladal svoju nádej, sa stávalo pre neho bohom.“[5]

Lakomstvo v dnešnej dobe a spoločnosti sa prejavuje nasledovne:

  1. meniaca sa spoločnosť podporuje súťaživosť a ekonomickú agresivitu viac ako pokoj a spokojnosť. Výsledkom takéhoto konania je, že ten, kto sa nešplhá hore, stáva sa outsiderom spoločnosti. Ktosi nám stále tlačí do hlavy, že musíme dosiahnuť vrchol hory, a nehovorí pritom, že hora je z odpadkov;
  2. druhým dôvodom sú reklamy a bilbordy: mať za každú cenu čo najviac nového z toho, čo je na trhu; súťaživosť v reklamách a v najlepších akciách;
  3. lakomstvo nahovára, že takýto druh zisku je dobrom pre spoločnosť, zdrojom HDP; ekonómovia sľubujú, že sa budeme mať lepšie..., a nikto sa neodváži sľúbiť menej;
  4. posledným dôvodom je to, že ekonomický systém sa zakladá na peniazoch a ten, kto má peniaze, má všetko – od vzduchu, cez nerastné bohatstvá, vodu... Boh dal človeku zem, aby si ju podmanil, a on si ju skutočne podmanil. Až tak, že sa stáva pomaly neobývateľnou (ozónová diera, skleníkový efekt, topenie ľadovcov, záplavy...). Príroda a svet sa stali pre človeka „dojnou kravou“, ale aj dojná krava raz prestane dávať mlieko![6]

Benedikt XVI. vo svojej encyklike Caritas in veritate (Láska v pravde) hovorí:: „Ekonomika totiž potrebuje na svoje správne fungovanie etiku, a to nie hocijakú etiku, ale etiku priateľskú voči ľudskej osobe“ (CV 45).  (Malo by to byť povinné čítanie pre ekonómov!)

Aké je riešenie? „Protikladom lakomstva sú spokojnosť a dobrovoľná chudoba, veľkorysosť, štedrosť a milosrdenstvo s ostatnými.“[7] Máme sa stať chudobnými? Chudoba nie je čnosť, štedrosť je čnosť. Môžem byť bohatý, ale prázdny duchom; môžem byť bohatý a chudobný duchom podľa evanjelia. Môžem sa deliť s ostatnými chudobnými, s najchudobnejšími; môžem spravovať svoje majetky, ktoré ma však neopantajú; mám byť vďačný za to, čo mám, čo mi dal Boh. Boh nám dal svet a všetko k tomu, aby sme sa z toho tešili. Kresťanstvo nekritizuje lakomstvo a chamtivosť preto, že nemá dôveru k hmote, ale preto, čo hmota robí z človeka a zo spoločnosti, ak sa k nej pristupuje zle.

V neposlednom rade prostriedkom na to, ako zvíťaziť nad lakomstvom, je sláviť deň Pána – nedeľu. Boh stvoril svet za šesť dní a na siedmy deň odpočíval. Prečo by sme to nemohli robiť aj my? Lakomstvo nám hovorí: „Kupuj, zabávaj sa, zarábaj, máš pred sebou veľa práce, tlačí ťa čas a pohľadávky, čaká ťa ťažká skúška, majú ťa povýšiť...“ Boží hlas hovorí niečo iné: „Odpočívaj, modli sa, pospi si viacej, zahraj sa, nezabudni na bohoslužbu, venuj viacej času Bohu a blížnym, navštív niekoho známeho...“[8] Čo urobíš ty?

Pamätajme na to, že na zemi sme iba pútnici a nič si nevezmeme so sebou, len prázdne ruky. „Na konci života nás budú súdiť z lásky“, povedal sv. Ján od Kríža. Najväčším úspechom bude to, čo povedal sv. Pavol: „Naučil som sa byť spokojný s tým, čo mám.“ (Flp 4,12)

Záver:

Nevyjedz z taniera, čo patrí iným

Mysli na chudákov uprostred zimy

Dožič aj inému kus jeho šťastia

A ver, že dobré sny sa ti raz vrátia

 

Neklam, že nemáš dosť, máš, čo ti stačí

To, čo máš navyše, musíš vždy strážiť

Pohlaď svet dlaňami, na to ich máme

A prilož dobrý liek vždy k ľudskej rane

 

Neober celý strom, neotráv studňu

Aj keď si vysoko, skloň sa k nej ku dnu

Hlt vody tomu daj, kto o ňu prosí

A v srdci nos len to, čo pútnik bosý

 

Čo spadlo z neba, do neba sa vráti

Kto iným nedá, akoby sám, akoby sám stratil

 

Pozri sa do očí deťom a chorým

Tým, čo sa chytajú aj slamky v mori

Skús plachtu rozprestrieť, keď niekto mrzne

A daj mu kus tepla, vždy ľahšie usneš

 

Otvor si náručie, môžeš ním chrániť

Tých, čo svet vyháňa a sú tu sami

Nie, nikdy nešliapme po ľudskej biede

Všetci sme pútnici a nikto z nás nevie

 

Čo prišlo z neba, do neba sa vráti

Kto iným nedá, akoby sám, akoby sám stratil

 

(Modlitba za ľudskosť; interpret:  Kristína)

 

 

[1] BERMEJO, J. C: Príbehy na uzdravenie duše. Bratislava : Karmelitánske nakladateľstvo, 2011,  s. 107 - 109.

[2] Porov. MICHALOV, J.: Sedem hlavných hriechov. Bratislava : Lúč, 2002, s. 27.

[3] KREEFT, P.: Návrat k čnosti. Bratislava : Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2007, s. 112.

[4] Porov. tamže, s. 111.

[5] DAJCZER, T.: Úvahy o viere. Bratislava : Serafín, 1999,  s. 23 – 24.

[6] Porov. TOMLIN, G.: cit. d., s. 114.

[7] KREEFT, P.: cit. d., s. 112.

[8] Porov. TOMLIN, G.: cit. d., s. 116 - 119.

 
P. Rudolf Bartal, OCD