Blahoslavená Terézia Mária Manetti

1846 - 1910

Narodila sa v Taliansku. Od mladosti prežívala a chápala milosť sily z modlitby. Zamerala sa na pomoc deťom, zvlášť sirotám, opusteným a chudobným ľuďom. V roku 1874 založila Kongregáciu karmelitánok sv. Terézie, ktorá bola schválená v roku 1904. Terézia Mária od Kríža vynikala láskou k Eucharistii, žila zjednotená s Božou vôľou. V duchovnom a telesnom živote radostne a trpezlivo prežívala tajomstvo kríža. Zomrela na zhubný nádor.

Bl. Mária Terézia sa narodila v Campi Bisenzio na predmestí Florencie v Taliansku 2. marca 1846. Pri krste dostala meno Teresa Adelaide Cesira. Familiárne jej hovorili „Bettina“. Pochádzala z chudobnej rodiny, ktorá žila  v pravej kresťanskej viere. Bývali v prenajatom dome vo štvrti sv. Martina a živili sa chovom sliepok, ktoré predávali. Terézia mala brata Adama Rafaela.

Keď mala Terézia tri roky,  zomrel jej otec a brat mal vtedy osemnásť mesiacov. Terézia bola živá, bystrá, múdra a organizovala všetky detské hry z celej štvrtie. Vyrastala v extrémnej chudobe. Matka jej vštepovala lásku k Eucharistii,  Panne Márii a citlivosť voči chudobným. Videla svoju matku, ako cez neuveriteľnú chudobu neprestávala dôverovať v Božiu Prozreteľnosť, a takto sa aj ona učila od svojej matky veľkej dôvere a odovzdanosti v Pána, ochote niesť svoj každodenný kríž, podľa vzoru Pána Ježiša a Panny Márie. Vzhľadom na zlé ekonomické podmienky nemohla dokončiť ani základnú školu, ale chodila k sestričkám, kde sa učila predovšetkým drobným ženským prácam, vyšívaniu, príprave k sviatostiam a pleteniu v tom kraji tradičných slamených povriesel, ktorými sa zväzovali klasy do snopov. Na povriesla sa používala dlhá ražná slama. Tá sa pred kosením máčala vo vode, aby bola pružná. Z takto pripravenej slamy sa pripravilo potrebné množstvo povriesiel. Stáčali sa tak, že hrsť predmáčanej slamy sa uchytila pod pazuchou a voľný koniec sa rukami točil stále do jednej strany. Keď bola slama natočená dostatočne obidva konce sa chytili a prekrútili a vzniklo z toho hotové povrieslo.

Ako jedenásťročná prijala sviatosť birmovania z rúk arcibiskupa Ľudovíta Martiniho, karmelitána. Nevieme, čo ovplyvnilo ďalší jej život, či kázne arcibiskupa Mariniho alebo životopis sv. Terézie Avilskej. Pretože má organizačné schopnosti, apoštoluje medzi mládežou, učí ich spievať piesne k Vianociam,  pripravuje i malé predstavenia. V čase svojho dospievania dbala o svoju telesnú krásu, ale neskôr jej viac začalo záležať na kráse duchovnej.

Ako 19-ročná mala menšiu nehodu. Pri jednej nedeľnej prechádzke s priateľkami sa okolo nich prehnal splašený kôň, Teréziu zrazil na zem a ona utrpela zlomeninu ľavej nohy. Musela tráviť viac času v posteli, a tak mala i viac času na premýšľanie. Spolu s dvoma kamarátkami začala poskytovať pomoc chudobným a chorým, starali sa o siroty a chudobné deti učili náboženstvo. Začína pociťovať, že Boh ju volá k rehoľnému životu. Od roku 1872 sú priťahované spiritualitou sv. Terézie z Avily. Podľa tejto spirituality aj žili, čerpali silu z modlitby, začali žiť spoločný život vo svojom rodnom dome a v roku 1874 sa presťahovali do malého príbytku pri rieke Bisenzia, blízko kaplnky sv. Justa. Na sviatok Panny Márie z hory Karmel, 16. júla 1874, otec Ernesto Jacopozzi prijal Teréziu a dve dievčatá do Tretieho rádu karmelitánok a stal sa Teréziiným duchovným otcom až do roku 1894, keď zomrel. Žili veľmi skromne, dalo by sa povedať pustovníckym životom, ich hlavnou činnosťou bola modlitba a drobné manuálne práce a aj s tým málom, čo mali, často sa podelili s chudobnými. Netrvalo dlho a ďalšie mladé dievčatá sa k nim pripojili a v roku 1876 ich bolo už deväť. So svojimi priateľkami túžila po kontemplatívnom živote, žiť karmelitánsku spiritualitu, nemala ale ešte presnú predstavu, ako budú pôsobiť, vedela však, že chce hlavne plniť Božiu vôľu. Po niekoľkých rokoch kontemplatívneho života Terézia sľúbi jednej na smrť chorej žene, že sa

postará o jej dve dcérky, siroty. Vtedy začína rozmýšľať, či kontemplatívny život nemá doplniť aj o život činný - otvoriť sa apoštolátu. Nechcela zakladať nejaký nový rehoľný inštitút. Na radu svojho duchovného vodcu a svojho neskoršieho horlivého spolupracovníka, prijala 19. februára 1877 tieto dve opustené deti a prijíma to ako Božiu vôľu. Vedela, že nebudú posledné a vedela tiež, že sa musí postarať o ich výchovu a základné vzdelanie.

I keď Terézia mala veľa nových starostí, stredom celej jej činnosti bola modlitba a ešte bližší vzťah k Ježišovi. O dva roky má už okolo štyridsať opustených detí. Pretože počet detí stále rastie, začína rozmýšľať o väčších priestoroch. Dňa 5. augusta 1879 sa jej podarilo získať pozemok a malé domy pri kaplnke sv. Justa a o tri roky neskôr im arcibiskup z Florencie udeľuje cirkevné schválenie. Stavebné práce na novom kláštornom komplexe pokračujú ďalej. V lete 1887 dobudovali celý konvent s kostolom, a preto Terézia spolu so spolusestrami, ktorých v tom čase  bolo okolo tridsať, 13. júla 1888 prijala karmelitánsky habit, nové meno a zložila svoje prvé rehoľné sľuby. Pri tomto slávnostnom požehnaní florentský arcibiskup vyzval Teréziu, aby životný rád nového domu podložila konštitúciami, čo sa neskôr stalo. Sestry začali rozvíjať svoje schopnosti, každá, aké mala od Pána. S materskou láskou učili deti čítať, písať, spievať, vyšívať, kresliť, učili ich všetky bežné domáce práce a všetko, čo sa v tej dobe vyžadovalo, ale najmä mať blízky vzťah k Ježišovi i k ľuďom. Cieľom spoločnosti boli zasvätenie sa Bohu, starostlivosť o spásu duší cez modlitbu, mlčanie, umŕtvovanie ako aj vyučovanie a výchova mládeže. Terézia priťahovala ďalšie mladé dievčatá svojím životom, vychovávala ich a starala sa aj o deti. Jej najväčším pokladom boli deti.

Matke Terézii záležalo na tom, aby sa sestry bezvýhradne odovzdávali Pánu Bohu. Vedela, že adorácia im pomôže čím skôr sa zjednotiť s Pánom ,a preto sa snažila, aby sestry mohli adorovať Ježiša vo svätostánku dňom i nocou. Keďže nezabúdala ani na kontemplatívny charakter svojho zakladania, a aby podporila i túto časť svojho povolania vo florentskom kostole Corpus Domini, 11. januára 1902 je inaugurácia nepretržitej adorácie. Matka Terézia poznamenáva:“... neviete si predstaviť sväté zadosťučinenie z dnešného dňa...Aký dobrý je Ježiš k tým, čo mu dôverujú!“ Vo svojej funkcii  ako generálna predstavená zostala do konca života. Bola výborná organizátorka, ale súčasne celá pohrúžená v Bohu. Prežívala aj mystické stavy. Vynikala eucharistickou úctou, odkiaľ čerpala potrebné milosti pre život. Mnohým ľudom, ktorí ju prosili o radu, vždy opakovala, aby sa „skryli“ vo svätostánku. Pre ňu bol svätostánok i miestom stretnutia s osobami, za ktoré sa cítila zodpovedná. Všetko zverovala Bohu a cez Neho milovala všetkých ľudí. „Boh nám nemôže udeliť väčšie znamenie svojej priazne, ako pripodobniť náš život životu svojho milovaného Syna. Tí, ktorí sa najviac priblížili nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, taktiež najviac trpeli ... Upriamte svoj zrak na Ukrižovaného a všetko vám bude ľahké ...“

Podľa slov pápeža Jána Pavla II, ktorý pri blahorečení povedal: „bola nadšená láskou ku Kristovi k dušiam a mnoho trpela od kritiky po zradu, od utrpenia spôsobeného nádorom, až po strach pred temnou nocou viery, ktorý zasiahol vnútro jej duše". Adorácia zostala „prvou apoštolskou úlohou“ každej karmelitánky sv. Terézie, ktorá sa takto pripája ku Kristovi na kríži. Apoštolská činnosť musí vždy vychádzať z vnútorného zjednotenia s Bohom a zároveň má túto jednotu upevňovať a podporovať. Základom a základným kameňom všetkej našej činnosti je eucharistická adorácia. Celý apoštolát musí mať svoj pôvod v kontemplácii. Adorácia tu už nie je len výrazom zbožnosti, ale ako chvála a vďakyvzdávanie sa stala jedným rozmerom kontemplatívnej modlitby. Preto všade, kde sú tieto rehoľné sestry, prebieha nepretržitá eucharistická adorácia. Dobové ponímanie vnímalo eucharistickú adoráciu  ako nepretržitú chválu, ktorá má nahradiť urážky Božieho majestátu. Pre Teréziu to tiež nebolo cudzie:„ viedla nás k dennej i nočnej adorácii, aby tak boli napravené urážky, ktorých sa Ježišovi dostáva vo svete...“

Kým sa Terézii podarilo uskutočniť dávny sen a postaviť kostol výhradne s týmto cieľom, prešla  veľkým neporozumením a materiálnymi problémami. Nikdy však nestratila dôveru, že ak je to Boží zámer, uskutoční sa. Všetci niekdajší dobrodinci v učitej chvíli Teréziu opustili a radili jej opatrnosť.

Na záver možno opísať život Terézie Márie od Kríža. Kríž vždy cítila ako svoje osobitné povolanie v jeho svetle sa snažila hľadieť na všetko, čo vstupovalo do jej života, vrátane udalostí ťažkých a bolestných. Pre každého kresťana je dôležité odplácať lásku láskou, darovať seba samého  druhému, tým skôr rehoľníčky. Aj ona sa snaží pripodobniť  tomu, koho miluje, a pretože „Milým" je Kristus, Terézia žije vďačne aj svoj posledný životný kríž, chorobu, ako spôsob, ako sa stotožniť so svojím Vyvoleným: „Dobrý Boh sa rozhodol konať s nami ako s pravými nevestami, keď nám daroval toľko krížov...Nestavajme mu prekážky proti jeho vôli... Nech sa vo všetkom deje vôľa Božia." „Pritlačme sa spoločne k stromu kríža a načerpajme z neho silu potrebnú na to, aby sme sa stali pravými následníčkami Krista, ktorý za nás, úbohé stvorenia, položil svoj život a čo viac, povolal nás k vznešenému stavu svojich neviest." Terézia teda rozhodne nežila kríž ako nezmeniteľný fakt, nevyhnutné  zlo, naopak, vo svojej jednoduchosti pochopila, že súčasťou Božích neviest je aj povolanie "byť ukrižované spolu s Kristom". „Všetko je spočítané, vidím a stále viac som presvedčená, že jediný deň dobre znášaných krížov má väčšiu cenu než všetka radosť, ktorú nám môže dať svet, - ale aj ako všetky duchovné radosti, pretože aj tie pominú, zatiaľ čo základ kríža pretrvá naveky." „Hľadajte ma pri päte kríža. Tam je moje miesto.“

Pápež Pius X. dňa 27. decembra 1904 im udelil pápežské práva. Po pápežskom schválení sa začali zakladať nové domy po celom Taliansku i v Sýrii, Palestíne, neskôr aj v Libanone. V roku 1908 Teréziu postihlo ochorenie – rakovina, na ktorú, dokonale odovzdaná do Božích rúk, dňa 23. apríla 1910 zomrela. Povesť o jej svätosti sa rýchle rozšírila, bola potvrdená mnohými zázrakmi a r. 1930 sa začal proces prípravy na blahorečenie, počas ktorého bola uzdravená jedna benátska sestra. Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Ján Pavol II. 19.10.1986 vo Florencii.

MODLITBA

Všemohúci Bože, Ty si na ceste kríža podopieral blahoslavenú Teréziu Máriu Manetti od Kríža, pannu, prostredníctvom vrúcnej lásky k Eucharistii naplnil si ju materinskou nežnosťou k maličkým a chudobným, na jej orodovanie daj aj nám, aby sme sa posilnení anjelským chlebom mohli tešiť z účasti na Kristových utrpeniach a skutkami lásky spolupracovať na príchode Tvojho Kráľovstva. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, Tvojho Syna, ktorý je Boh a s Tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

(zo zahraničných internetových zdrojov spracovala Mária Šedivá OCDS)