Kríza modlitby podľa svätého Jána od Kríža

Sv. Ján od Kríža svojim životom a svojimi dielami poukazuje na vznešený cieľ zjednotenia človeka s Bohom a vysvetľuje cestu, ktorá k nemu vedie. Sv. Ján od Kríža píše pre duše, ktoré chce vziať za ruku na celkom určitom mieste ich cesty: na rázcestí, kde sa väčšina z nich bezradne zastaví a nevie, ako ďalej. Nová cesta, ktorá sa pred nimi rysuje, sa stráca v nepreniknuteľnej tme, kto by mal odvahu sa po nej vydať! Rázcestím, ktoré máme na mysli, je voľba medzi meditáciou a kontempláciou (rozjímaním a nazeraním).

Modlitba diskurzívnej meditácie je počiatočným stupňom modlitby, ktorú sv. Ján od Kríža opisuje ako premietanie Božích vecí a získavanie istého poznania Boha a lásky k Nemu. Zakaždým, keď duša medituje, získava trochu viac poznania a lásky a viac úkonov láskyplného poznania v nej vytvorí habitus – zbožný návyk. Aby sme lepšie porozumeli tomuto stavu začiatočníkov, je potrebné vedieť, že meditácia vyžaduje cvičenia premietania a obrazotvornosti. Žalmista to vystihol slovami: „Pána mám vždy pred očami“. (Ž 16, 8) V tomto stave je pre dušu nutné, aby sa jej dala látka na meditáciu a vnútornými úkonmi premietania sama vychutnávala chute a šťavy z duchovných vecí. Rozjímanie, vnútorná modlitba, rozmýšľanie, ako sa hovorí modlitbe začiatočníkov, sa kŕmia Božím Slovom a angažujú človeka a jeho mohutnosti. Začiatočníkom je dovolené, aby mali zaľúbenie a zmyslovú posilu v obrazoch a vo viditeľných zbožných veciach, pokiaľ sa ešte neodpútali od chuti vecí tohto sveta.

Predstavivosť si však nemôže vytvoriť obrazy vecí, ktoré nezakúsila vonkajšími zmyslami, t. j. duša si nevie predstaviť veci, ktoré nevidela očami, nepočula ušami atď. Môže nanajvýš skladať predstavy z vecí, ktoré už zakúsila. Keďže žiadne stvorenie nemôže byť úmerné Božiemu bytiu, nemôže nič z toho, čo predstavivosť vytvorila ako Bohu podobné, slúžiť ako blízky prostriedok zjednotenia s Bohom. Preto tí, ktorí si predstavujú Boha v nejakých podobách týchto vecí, buď ako oheň alebo ako žiaru alebo v iných formách a myslia si, že niečo z toho sa mu bude podobať, veľmi sa od neho vzďaľujú. Tieto vzdialené prostriedky k zjednoteniu s Bohom im síce poslúžia, ale majú nimi iba prejsť a nezostať pri nich stále. Týmto spôsobom by totiž tieto duše nikdy neprišli k cieľu. Napríklad ani schody na schodišti nemajú nič spoločné s cieľom výstupu a so životom s ním, ale schody sú len prostriedok. A keď niekto vystupuje, necháva schody za sebou, ale keby chcel na niektorom z nich zostať, nikdy by nedošiel ani nevystúpil na rovinu a na pokojné miesto v cieli výstupu. Veď aj sv. apoštol Pavol v Skutkoch apoštolov hovorí: „Keď sme teda Božím pokolením, nemáme si myslieť, že božstvo sa podobá zlatu, striebru alebo kameňu, výtvoru ľudského umenia a dômyslu.“ (Sk 17, 29)

Mnohí duchovní ľudia sa cvičia v pristupovaní k Bohu pomocou obrazov a foriem meditácie, ako sa to hodí pre začiatočníkov, a keď ich Boh chce sústrediť k duchovnejším dobrám, vnútorným a neviditeľným, a odoberie im zaľúbenie v meditácii spočívajúcej v premietaní, nevedia s ňou prestať a neodvážia sa ani nedokážu odpútať od hmatateľných spôsobov, na ktoré si zvykli. Veľmi sa namáhajú, aby si ich udržali, a chcú za každú cenu pokračovať v uvažovaní a meditácii ako predtým. Nenachádzajú v nej potešenie alebo len malé a ich duša je viac a viac vyprahnutá, unavená a nepokojná, ako sa usilujú o pôvodné potešenie, hoci je vylúčené, žeby ho mohli nájsť pôvodným spôsobom. Duši už nechutí toto zmyslové jedlo, ale iný pokrm, jemnejší a vnútornejší, ktorý nespočíva v práci s obrazotvornosťou, ale v tom, že duša je ponechaná vo svojom vnútornom pokoji a odpočinku.

Aby duša pokročila v modlitbe, musí využiť akékoľvek potešenie, ktoré sa mu naskytne zo strany zmyslov, či už náhodne alebo úmyselne, jedine pre Boha a každú radosť duše musí pozdvihnúť k Bohu, aby bola užitočná a dokonalá. Každá radosť, aj keby sa týkala veci zdanlivo veľmi vznešenej, je márna a zbytočná, ak prekáža zjednoteniu vôle s Bohom. Zmyslovými dobrami rozumieme všetko, čo môže v tomto živote podliehať zmyslu zraku, sluchu, čuchu, chuti a hmatu a všetko, čo sa vnútorne vytvorí premietaním v predstavivosti, lebo to všetko patrí k telesným vnútorným a vonkajším zmyslom. Zmysly, ako nižšie časti človeka, nie sú schopné poznať ani obsiahnuť Boha. Ale, ako je napísané: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (1 Kor 2, 9) Zmysly môžu vnímať chuť a rozkoš daru, ktorý duša vnútorne prijme od Boha. Duša nemá schopnosť, ktorá by na niečo tak veľkého stačila, preto prijíma duchovné veci len citovo a zmyslami a nič viac. Keby sa vôľa zastavila pri radosti vyvolanej niektorým z týchto vnemov, bola by to prinajmenšom márnosť a bránilo by to sile vôle, aby sa plne zamestnala v Bohu tým, že by svoju radosť vkladala len do neho. Je tu potrebná opatrnosť, lebo veľmi často mnohí duchovní ľudia používajú uvedené občerstvenia zmyslov pod zámienkou, že sa modlia a venujú Bohu, avšak možno to nazvať skôr rekreáciou ako modlitbou a skôr uspokojením vlastných chutí ako Božieho zaľúbenia. Ich úmyslom je dať niečo Bohu, ale účinok, aký z toho majú, je zmyslové občerstvenie, z ktorého pochádza väčšia slabosť a nedokonalosť ako povzbudenie vôle a jej odovzdanie sa Bohu. Ten, kto by videl, že ho ovláda túžba po takýchto občerstveniach, musí ju umŕtvovať, nezotrvávať v občerstveniach, ale zakaždým pozdvihovať túžby k Bohu. Toto odpútanie nemôže dosiahnuť úplne, kým sa neočistí.

Keďže je metóda, ktorú mali začiatočníci na ceste k Bohu, taká nízka a tak zodpovedá ich sebaláske a chuti, Boh ich, ak chce, môže viesť ďalej a pozdvihnúť na vyšší stupeň lásky, oslobodiť ich od premietania a uviesť ich do uplatňovania ducha. Urobí to najmä vtedy, keď sa nejaký čas cvičili na ceste čnosti, vytrvali vo vnútornom rozjímaní, zbavili sa náklonností k svetským veciam a nadobudli istej duchovnej sily v Bohu, ktorou skrotili baženie po tvoroch a ktorou budú môcť zniesť pre Boha trochu ťažkostí a vyprahnutosti. Keď im svieti slnko prejavov Božej priazne najjasnejšie, Boh zatemní všetko toto svetlo a zavrie im bránu ku zdroju duchovnej vody, ktorú zakúšali, lebo boli slabí a útli. Nechá ich teda potme, takže nevedia kadiaľ ísť zmyslom predstavivosti a premietania, pretože ich vnútorný zmysel je potopený v tejto noci. A Boh ich nechá bez vlahy, takže nielen že nenájdu občerstvenie a záľubu v duchovných veciach a dobrých cvičeniach, ktoré sa im predtým páčili, ale nachádzajú v nich len horkosť a nechuť. Boh ich považuje za trochu odrastených a odstaviac ich od svojich pŕs, zloží ich z náruče na zem a učí ich chodiť vlastnými nohami. Človek prechádza od zakúšania veci zmyslových k zakúšaniu vecí duchovných.

Podľa sv. Jána od Kríža (dielo Temná noc) prvou známkou, že vyprahnutosť by mohla pochádzať z noci a očisty zmyslových túžob, a nie z hriechu a nedokonalostí alebo z vlažnosti, zlej povahovej črty alebo telesnej indispozície, je, že duša, ktorá nemá potešenie vo veciach Božích, nemá potešenie ani z vecí stvorených. Podľa toho pozná, že vyprahnutosť a znechutenie nepochádzajú ani z hriechu ani z nedávno spáchaných nedokonalostí, lebo by musela prirodzene pociťovať nejakú náklonnosť alebo chuť tešiť sa v niečom inom ako vo veciach Božích. Aby išlo o tento prípad vyprahnutosti, musí tu byť tiež prítomná druhá známka, aby sa vylúčilo, že ide o nejakú indispozíciu alebo melanchóliu, ktorá spôsobuje, že duša nenachádza v ničom záľubu.

Druhou známkou, že duša prežíva očistu je, že trvale spomína na Boha s úzkostlivosťou  a bolestnou starosťou, že neslúži Bohu, ale že cúva, keď vidí v sebe nechuť k veciam Božím. Z toho vidieť, že táto nechuť a vyprahnutosť nepochádzajú z ochabnutia a vlažnosti, pretože k podstate vlažnosti patrí, že človeku veľmi nezáleží na Božích veciach. A aj keď je táto vyprahnutosť posilňovaná melanchóliou alebo niečím podobným, predsa spôsobí svoj očistný účinok. Aj keď je zmyslová stránka veľmi malátna a slabá na konanie dobra, predsa je duch ochotný a silný. Príčinou tejto vyprahnutosti je očistná cesta a to, že duch na začiatku nepociťuje príjemnosť, ale pociťuje silu a odhodlanie ku konaniu dobra. V tejto dobe to, čo môže duša konať zo svojho, slúži iba na rušenie vnútorného pokoja a diela, ktoré pri tejto vyprahnutosti zmyslov spôsobuje Boh v duchu. Jeho dielo je duchovné a jemné, pôsobí ticho a osamote, upokojuje a je veľmi vzdialené od tých druhých záľub, ktoré boli veľmi hmatateľné a citeľné, lebo toto je ten pokoj, ktorý, ako hovorí Dávid, zvestuje Boh duši, aby ju urobil duchovnou. A z toho vyplýva tretia známka.

Tretia známka, ktorá slúži na rozoznanie, či ide o očistu zmyslov, je, že človek už nemôže rozjímať alebo premietať obrazotvornosťou, ako to robieval, hoci sa snaží zo svojej strany, ako len môže. Boh sa mu tu začína dávať nie skrze zmysly ako predtým, keď sa udeľoval prostredníctvom premietania, ktoré skladalo a rozkladalo poznatky, ale už skrze čistého ducha, v ktorom nie je už postupné premietanie. Boh sa mu dáva jednoduchým nazeraním, ktoré nepostihne nižšie stránky zmyslov, či už vonkajších alebo vnútorných. Obrazotvornosť a fantázia sa nemôžu teda opierať o žiadnu úvahu a ani sa v nej od tejto doby zakotviť. Podľa tejto tretej stránky sa spozná, že ťažkosti mohutností a ich znechutenie nepochádzajú od nejakej zlej melanchólie. Je pravda, že sa očista v začiatkoch u niektorých neprejaví s nepretržitosťou, takže majú predsa ešte citeľnú záľubu z premietania, avšak vstupujú do očisty stále viac a zanechávajú zmyslové činnosti. V prípade tých, ktorí nejdú touto cestou nazerania, tiež nie je táto vyprahnutosť nepretržitá, lebo niekedy ju majú, inokedy ju nemajú a môžu premietať. Lebo Boh týchto ľudí uvádza do tejto noci len preto, aby ich pocvičil a pokoril a napravil ich túžby, aby v nich nevyrastala chybná záľuba vo veciach duchovných, nie však preto, aby ich vzal na duchovnú púť, teda do tohto nazerania. Veď do nazerania Boh nevezme ani polovicu z tých, čo sa usilovne cvičia na duchovnej ceste; prečo, to vie on sám. Týchto ľudí v skutočnosti nikdy úplne neodtrhne od pŕs úvah a premietania, ale len občas a načas, ako bolo povedané.

Duchovná osoba môže poznať tiež podľa znakov uvedených v diele Výstup na Horu Karmel, že si môže slobodne počínať a zanechať premietanie a činnosť obrazotvornosti. Prvou známkou je, keď vidí, že nemôže premietať predstavivosťou ani sa z nej tešiť ako predtým, ale skôr nachádza vyprahnutosť tam, kde predtým mala potešenie a na čo upútavala svoju myseľ. Ale kým bude mať potešenie z meditácie a bude pri nej môcť premietať, nemá ju opúšťať, ale až potom, ako sa duša upokojí.

Druhou známkou je, keď duša vidí, že nemá žiadnu chuť zamestnávať obrazotvornosť a zmysly inými jednotlivosťami, či už vnútornými alebo vonkajšími. Dušu neteší úmyselne venovať obrazotvornosť iným veciam, aj keď obrazotvornosť nie je nutne pokojná, občas uteká sem a tam a býva aj pri veľkom sústredení nespútaná.

Treťou a najistejšou známkou je, že duša má záľubu v samote, v láskyplnej pozornosti uprenej na Boha, bez uvažovania nad jednotlivosťami, vo vnútornom pokoji a odpočinku, bez úkonov a cvičenia mohutností, pamäti, rozumu a vôle, aspoň bez tých premietavých, ktorými prechádza od jedného k druhému. Má len pozornosť a všeobecný láskyplný poznatok bez jednotlivého poznávania a bez toho, že rozumie, o čo ide.

Nestačí mať len prvú známku bez druhej, pretože by sa mohlo stať, že neschopnosť predstavovať si Božie veci a rozjímať o nich ako predtým pochádza z roztržitosti a malej horlivosti. Preto duša má v sebe vidieť aj druhú známku, t. j. nemať potešenie ani túžbu premýšľať o iných cudzích veciach. Ak neschopnosť upútať obrazotvornosť a zmysly na Božie veci vychádza z roztržitosti alebo vlažnosti, má duša chuť a túžbu venovať ich iným odlišným veciam a je to pre ňu pohnútka, aby od uvedeného rozjímania upustila.

Ani nestačí mať v sebe prvú a druhú známku, keby nevidela súčasne aj tretiu, pretože keby videla, že nemôže premietať ani myslieť na Božie veci a že ani nemá chuť myslieť na iné odlišné veci, mohlo by to vychádzať z melanchólie alebo z nejakej inej povahovej črty, ktorá spôsobuje, že už na nič nemyslí a ani nemá chuť na niečo myslieť, ale len zostať v onom príjemnom uchvátení. Preto musí mať tretiu známku, ktorou je láskyplný poznatok a pozornosť v pokoji. Na začiatku, keď začína tento stav, je láskyplný poznatok takmer nepostrehnuteľný, keďže je jemný a krehký a skoro nepoznateľný a pretože si duša už zvykla na cvičenie meditácie a nevidí ani necíti túto novosť, ktorá je už čisto duchovná. Čím viac si však bude duša zvykať na upokojenie, tým viac v nej bude rásť všeobecný láskyplný poznatok Boha, ktorý bude stále viac pociťovať a bude sa v ňom tešiť viac než v čomkoľvek inom, pretože jej dáva pokoj, odpočinok, chuť a rozkoš bez námahy.

Sv. Ján od Kríža radí takým dušiam, ktoré prechádzajú očistnou cestou od rozjímavej modlitby ku kontemplácii, aby sa potešili a vytrvali v trpezlivosti, nepripúšťajúc si smútok. Odporúča im, aby dôverovali v Boha, ktorý neopustí tých, ktorí ho hľadajú s jednoduchým a priamym srdcom, že im neprestane dávať to, čo potrebujú na ich ceste, kým ich neprivedie do čistého a jasného svetla lásky, ktoré im dá druhú temnú noc, totiž noc ducha, ak si budú zasluhovať, aby ich Boh do nej uviedol. Metóda, ktorú majú zachovávať v tejto noci zmyslov, je, že sa už nemajú starať o premietanie a rozjímanie, ale majú nechávať dušu v pokoji, hoci sa im zdá jasné, že nič nekonajú, len márnia čas, a hoci sa im zdá, že len pre svoju ochabnutosť nemajú chuť pritom na nič myslieť. Práve tým vykonajú veľa, že budú mať trpezlivosť a vytrvajú v modlitbe, hoci sami nebudú nič robiť. To, čo majú robiť je, že nechajú dušu slobodnú a nebudú ju unavovať a zapratávať akýmikoľvek svojimi poznatkami a myšlienkami a nebudú mať pritom starosti, o čom budú rozjímať. A ak niekedy niečo robia, nech to nerobia násilne, ale so sladkosťou lásky. Viacej nimi hýbe Boh ako samotná schopnosť duše. Majú sa uspokojiť len s láskyplnou a pokojnou pozornosťou obrátenou k Bohu bez starostí, bez úsilia a bez túžby mať z toho záľubu. Lebo všetko pachtenie znepokojí dušu a vyruší ju z pokoja a príjemnej nečinnosti v nazeraní, ktorého sa jej tu dostáva. Lebo ak by duša chcela sama od seba niečo konať vnútornými mohutnosťami, rušila by tým tie veci, ktoré Boh v pokoji do nej vkladá. Je to ako keby maliar maľoval nejakú tvár. Keby sa mu tá tvár hýbala a chcela sama niečo konať, nenechala by nič urobiť maliara a kazila by mu to, čo by on konal. Nemá rušiť pôsobenie vliateho nazerania, ktoré jej Boh dáva, čím duša umožní, aby v duchu horela a aby sa jej v duchu roznietila láska, ktorú toto temné a tajné nazeranie so sebou prináša a vštepuje do duše. Toto nazeranie totiž nie je ničím iným ako tajným, pokojným a láskyplným vlievaním od Boha, ktoré, ak sa mu neprekáža, roznieti dušu duchom lásky.

Prekážkou môže byť, ak sa táto duša nechá viesť a riadiť iným slepcom. Slepci, ktorí by ju mohli odtiahnuť z cesty, sú traja, a to: duchovný vodca, diabol a ona sama. Duša má v tomto štádiu dbať o to, komu sa odovzdáva do duchovného vedenia, ak chce pokračovať v sústredenosti a dokonalosti, lebo aký je učiteľ, taký bude aj žiak, a aký je otec, taký bude aj syn. Pre túto cestu, aspoň pre najvyššiu časť, a dokonca aj pre strednú sa sotva nájde duchovný vodca, ktorý by bol správny po všetkých stránkach. Lebo okrem toho, že má byť múdry a rozumný, je potrebné, aby bol aj skúsený. Pretože akokoľvek je pre vedenie ducha základom poznanie a rozlišovanie, ak nie je skúsenosť s tým, čo je čistý a pravý duch, duchovný vodca nedokáže do neho uviesť dušu, keď jej to Boh dáva, a ani to nepozná. Týmto spôsobom mnoho duchovných učiteľov veľmi škodí mnohým dušiam, pretože keď nechápu cesty a vlastnosti ducha, obyčajne stratia duše ich vinou tieto nežné pomazania, ktorými ich Duch Svätý maže a pripravuje pre seba. Lebo ich učia iným nízkym spôsobom, ktoré sami používali alebo čítali a ktoré slúžia začiatočníkom.

Kontemplatívna duša sa má odovzdávať heroickému praktizovaniu teologálnych čností, a to viery, nádeje a lásky. Čo sa týka pôsobenia troch teologálnych čností v modlitbe viera spôsobuje prázdnotu a temnotu poznania rozumom, nádej spôsobuje vyprázdnenie od všetkého vlastníctva a láska prázdnotu od zaľúbenia a potešenia zo všetkého, čo nie je Boh. Tieto tri čnosti spôsobujú prázdnotu v mohutnostiach duše. Vierou dosahujeme veci, ktoré dúfame, pretože tá dáva rozumu istotu, keď duchovné veci nemožno pochopiť rozumom. Nádej sa týka toho, čo nevlastníme, lebo nádej ktorú možno vidieť, nie je nádej. „Lebo kto dúfa v niečo, čo vidí?“ (Rim, 8, 24) Tiež láska spôsobuje vo vôli prázdnotu od všetkých vecí, pretože nás vedie k tomu, aby sme milovali Boha viac ako všetko ostatné. „Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom.“ (Lk 14, 33) Tí, ktorí vstupujú na cestu kontemplácie, majú sa usilovať obnažovať a zatemňovať mohutnosti duše pre všetko, čím tieto čnosti nie sú. To je aktívna duchovná noc, keď duša robí zo svojej strany, čo môže. Ako pri zmyslovej noci vyprázdňujeme mohutnosti od ich zmyslových predmetov, pokiaľ ide o žiadosti, aby duša vyšla zo svojho okraju do prostriedku, tak v tejto duchovnej noci s Božou pomocou sa vyprázdnia duchovné mohutnosti a očistia od všetkého, čo nie je Boh. Tieto tri teologálne čnosti tak umožnia duši zjednotenie s Bohom. Tento spôsob očisťovania zabezpečuje dušu proti úskokom diabla a proti účinnosti sebalásky a jej odnoží, ktoré jemne klamú duchovné osoby a zabraňujú im v putovaní, a tak nikdy nevniknú do podstaty a čistoty duchovného dobra a ani nejdú priamou a krátkou cestou, akou by mohli ísť. Táto cesta k Bohu teda spočíva v jednom potrebnom: vedieť sa naozaj zaprieť navonok aj vo vnútri, ochotne trpieť pre Krista a vo všetkom zomrieť. A ak chýba toto cvičenie, ktoré je koreňom a súhrnom čností, sú všetky ostatné spôsoby blúdením v nepodstatných veciach a nie sú na úžitok, aj keď má človek tak vznešené úvahy a zdieľanie ako anjeli. Pretože prospech má len nasledovanie Krista. On zomrel všetkému zmyslovému, a to duchovne za svojho života a prirodzene pri svojej smrti. Vo chvíli smrti bol v duši bez útechy a akejkoľvek úľavy, keď ho Otec čo do nižšej časti ponechal vo vnútornej vyprahnutosti. Preto bol nútený zvolať: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46) A takto vykonal väčšie dielo, než za celý svoj život na zemi i na nebi svojimi zázrakmi a skutkami, pretože milosťou zmieril a zjednotil ľudstvo s Bohom. Je teda potrebné, aby duchovný človek pochopil toto tajomstvo Krista, že cestou zjednotenia s Bohom je, aby sa čím viac pre Boha umŕtvil v časti zmyslovej a duchovnej, čo je najväčšia pokora a čím sa uskutoční duchovné zjednotenie medzi dušou a Bohom. To nezáleží od duchovných pocitov, občerstvenia a pôžitkoch, ale vo zmyslovej a duchovnej, teda vo vnútornej a vonkajšej smrti, ktorá sa prežíva na kríži. Ako málo poznajú Krista tí, ktorí sa považujú za jeho priateľov! Hľadajú útechy a potešenia, lebo majú príliš radi samých seba, ale nehľadajú horkosť a smrť z veľkej lásky k nemu.

Čo sa týka pojmu „kontemplácie“, vo vlastnom zmysle slova ide o veľmi vznešenú formu modlitbu, ku ktorej človek nepríde vlastným úsilím ani metódou, ale je výsledkom osobitnej Božej milosti. Je to dar, ktorý Boh dáva zadarmo človeku. Ten môže urobiť isté kroky, aby sa otvoril na tento dar. Sv. Ján od Kríža opisuje kontempláciu ako tajomné, pokojné a láskyplné vlievanie sa Boha, ktoré rozpaľuje dušu duchom lásky. Nazýva kontempláciu nocou, lebo kontemplácia je temná, ale aj mystickou teológiou, keďže ide o tajomnú a skrytú Božiu múdrosť, ktorá bez šumenia slov a bez pomoci telesných či duchovných zmyslov, v mlčaní a v upokojení, v temnostiach ohľadom všetkých vecí poučuje skryto a tajomne dušu. Duša sama nechápe, akým spôsobom sa to deje a nerozumie, akým spôsobom je kontemplácia vlievaná, preto niektorí duchovní majstri opisujú kontempláciu ako poznanie bez poznávania. Duša pasívne prijíma substanciálne poznanie oslobodené od akéhokoľvek obrazu. Ide tu súčasne prítomné poznanie a lásku v jednom jednoduchom akte duše. Hovoríme o milostnom poznávaní alebo o milostnej múdrosti. V kontemplácii Boh nasmerúva dušu do dokonalej lásky. Kontemplácia je milostnou láskou Božou, uskutočňuje v duši spásonosné skutky a cez očistenie ju pripravuje do láskyplného zjednotenia s Bohom až do duchovného manželstva.

Skutočným cieľom a zmyslom ľudského života je teda zjednotenie človeka s Bohom cez vieru, nádej a lásku. Boh je najhlbším stredom každej duše. Tak ako je kameň vo vnútri zeme a je istým spôsobom jej stredom, tak je stredom duše Boh. Duša dospeje do najhlbšieho stredu svojej duše, keď bude všetkými silami milovať Boha. Láska je náklonnosť duše a silou, ktorou duša smeruje k Bohu, vniká do Boha, sústreďuje sa v ňom a zjednocuje sa s ním, a to tým viac, čím vyšší stupeň lásky žije. Preto Boží Syn povedal, že v nebi je veľa príbytkov, lebo jeden spôsob lásky je vnútornejší ako ten druhý a najsilnejšia láska najviac zjednocuje. Človek je povolaný do hlbšieho a vedomého prežívania prítomnosti Božej a spoločenstva s Najsvätejšou Trojicou, k premene cez jeho účasť na Božom živote a ku zbožšteniu (transformación en Dios), a až tým získa svoju plnosť a dokonalosť a zároveň najväčšie šťastie.

 

Alexandra Tomečková

Zdroje: Diela sv. Jána od Kríža

            Edith Steinová: Věda Kříže, vydalo Vydavateľstvo Cesta v roku 2000