Láska nemôže zomrieť

Marcel Van sa považuje za „duchovného malého brata“ svätej Terézie z Lisieux. Snažil sa byť apoštolom lásky a k Bohu pristupoval s dôverou malého dieťaťa, ako to robila aj sv. Terezka. Van sa narodil v roku 1928 a zomrel ako 31-ročný. Vďaka svätej Terézii zistil, že nedosiahne kňazskú vysviacku a jeho život bude namiesto toho zasvätený sprítomňovaniu Boha na miestach, kde sa zdalo, že chýba.

Sv. Terezka snívala o misiách a ceste do Vietnamu.V žltom zošite sa môžeme dočítať o jej duchovných postojoch nasledujúce: „Tu v Lisieux som milovaná a je mi to veľmi milé, ale vlastne preto snívam, aby som bola v kláštore, kde ma nebudú poznať, kde by som mohla trpieť v srdci vyhnanstvo. Chcela by som teda cestovať do Hanoja, aby som tam veľa trpela pre dobrého Boha. Chcem tam cestovať, aby som bola úplne sama, aby som nemala potešenie, žiadnej radosti na tejto zemi ... Nemám už ilúzie, nie preto tam chcem cestovať, aby som tam ešte bola užitočná, ale aby som trpela samotu a vyhnanstvo.

Vieme, že túžby Terézie o kňazstve a po vycestovaní na misie sa nezrealizovali, ale zároveň bolo by nesprávne kategorické tvrdenie, že Boh ich úplne ignoroval. Boh predsa len  vypočul tie bláznivé túžby Terézie.

 

Túžba po kňazstve

15. marca 1928 sa v malej dedinke vo Vietname, v regióne Tonkin, narodil Joachim Nguyen Tan Van, skrátene len Van. Chlapec má fenomenálnu pamäť, je nesmierne upätý a zároveň emocionálne precitlivený, chorobne naviazaný na mamu a nevýslovne pobožný. Vyrastá v katolíckej rodine, jednoduchej vo svojej viere, často má radosť z procesií k Márii. Deň jeho prvého sv. prijímania poskytuje dokonalú atmosféru hlbokej a jednoduchej viery. Maloletý Van sa vracia z kostola a hlasno kričí: „Prijal som Ježiša, prijal som Ježiša!“ V dome na privítanie vybieha mladšia sestra a prikladá ucho k prsiam staršieho brata a po chvíli pohnutá vykrikuje mame: „Počujem Ježiša v srdci Vana.“ Po rokoch Van takto bude spomínať na deň milosti: „Hodina udrela, minúta nadišla, jemne som otvoril ústa, aby som prijal chlieb lásky. Moje srdce bolo zaliate neobyčajnou radosťou. V jednej chvíli som sa stal akoby kvapkou vody v nekonečnom oceáne. Teraz zostáva len Ježiš a ja, jeho malé nič. V rukách stískam zapálenú sviecu, symbol ohňa lásky, ktorý planie v mojom srdci.“

Chlapec naplnený Ježišovou láskou zatúžil stať sa kňazom. Začína presviedčať svoje niekoľkoročné spolužiačky, budhistky, o Ježišovej láske. Rozčuľuje tých, s ktorými sa zhovára. Mama ho posiela do farskej školy „Boží dom“, aby sa Van mohol pripraviť na vstup do menšieho seminára. Päť rokov strávených v tejto škole sa ukážu ako najtemnejšie v jeho živote. Plný ideálov a túžob po svätosti sa Van ocitne v stredisku až do špiku skazenom a hriešnom. Jeho horlivosť začne rýchlo vzbudzovať závisť starších spolužiakov, dokonca sa stane príčinou utrpenia. Narazí na zdeprimovaných a nenávistných vychovávateľov. Vychovávateľ mu v zúrivosti zoberie ruženec, aby sa už nemodlil. To isté urobí aj s povrázkom, na ktorom bolo uviazaných desať uzlov, či s desiatimi zrniečkami fazule, ktoré si Van prekladá z jedného vrecka do druhého, aby sa nepomýlil pri počítaní Zdravasov. Van dokonca ukrýva v knihách desať grošov, ale keď ho na ďalší raz znovu nachytajú pri modlitbe, zostanú mu už len prsty na rukách. Van na to neskôr spomínal: „Ostalo mi už len mojich desať prstov. Bol som si istý, že keby prišlo až k tomu, že by som ich všetky stratil, neprestal by som Márii preukazovať lásku modlitbou ruženca.“ Van má vtedy osem rokov. Keď sa kňaz zodpovedný za školu zorientuje v probléme, začína zahŕňať chlapca starostlivosťou. Napriek tomu sa prenasledovanie mení na duchovné posudzovanie a nevinnosť Vana spôsobuje zlosť vychovávateľa, ktorý organizuje svojský duchovný súd nad niekoľkoročným dieťaťom, zakazuje mu každodenné sv. prijímanie a vysmieva sa jeho túžbe po svätosti pred všetkými spolužiakmi. Van upadne do hlbokej duchovnej krízy. Hoci spomínaného vychovávateľa zo školy vyhodia, atmosféra sa veľmi nezmení. V dvanástich rokoch, po piatich rokoch ťažkej práce sluhu a znášania početných pokorení, to už Van nevydrží a uteká. Ocitne sa na ulici so všetkou biedou, ktorá je s tým spojená. Žobre, ale trpí s tým, že utiekol pred zlom, pred hriechom, ktorý zraňuje Srdce Ježišovo. Niekoľko týždňov sa potom túla hladný a zúfalý, vzývajúc na pomoc svojho anjela strážcu a najsvätejšiu Matku. Ujíma sa ho istá rodina, ktorá má zámer predať ho bohatým rodičom. Keď sa chlapec zorientuje v situácii, uteká a vracia sa domov, kde ho však nik srdečne neprivíta. Matka ho neprijíma ako svoje dieťa a vyčíta mu útek z katolíckej školy. Van trpí dvojnásobne. Kňaz, ktorý nájde žiaka v rodičovskom dome, ho obviňuje z krádeže. Chlapec sa cíti odvrhnutý všetkými, dokonca aj Bohom. Zostáva mu len Mária, ktorá mu do srdca prehovorí ústami istého kňaza: „Prijmi všetky tie utrpenia a obetuj ich Pánovi; ak ti Boh poslal tento kríž, znamená to, že ťa vybral.“

Blížia sa vojnové Vianoce roku 1940. Atmosféra medzi dedinčanmi, ktorí sú utrápení hladom a biedou, má ďaleko od sviatočnej radosti. Smútok v srdci má aj dvanásťročný Van. Nečaká nijaký dar. Vtedy počas polnočnej omše nečakane dostane neobyčajný dar vnútorného osvietenia od samotného Ježiša: „V jednej chvíli sa v mojej duši odohrala premena a prestal som sa báť utrpenia. Ovládla ma nevysloviteľná radosť. Našiel som najcennejší poklad vo svojom  živote. Boh mi zveril misiu – premieňať utrpenie na šťastie. Budem čerpať silu z Lásky a môj život bude už len žriedlom šťastia.“ Má dvanásť rokov a deväť mesiacov. Teta si ho berie na niekoľko mesiacov k sebe, kde vnútorne premenený chlapec pasie kravy. Po deviatich mesiacoch sa Van vráti do Huu Bangu do znenávidenej školy, kde katechéti aj naďalej týrajú malých chlapcov. Rozhodne sa do školy vrátiť, aby bol svedkom lásky a aby sa ďalej pripravoval na kňazstvo. Van čelí zlu tak, že organizuje mladších chlapcov, aby sa modlili za starších, ktorí sú pohrúžení v hriechoch. S niekoľkými chlapcami, ktorých ako mladších bojovníkov za dobro nazýva „anjelmi“, sa potajomky stretáva v lese, kde sa modlí za obrátenie katechétov. Jeden z chlapcov ich však prezradí, a tak za to všetky deti, zvlášť Vana, veľmi zbijú.

Kňaz ho odprosuje za nespravodlivé obvinenie z krádeže. Van skladá sľub čistoty. Opis toho, čo robí v škole, by bolo materiálom pre zvláštny článok. Ovocie premeny však príde po jeho odchode zo školy. V štrnástich rokoch je prijatý do vysnívaného nižšieho seminára spravovaného dominikánmi, ktorého patrónkou je sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša. Prvý raz počuje jej meno. Na ceste ku kňazstvu si Van jasne vytyčuje priority. Musí byť svätý, ale hrozí sa vízie pustovníkov, veľkých učencov, askétov. Postupným spoznávaním mystickej literatúry a životopisov svätých sa totiž v jeho srdci zrodí nepokoj a znechutenie. Necíti sa dostatočne silný na to, aby išiel takou prísnou cestou askézy, pôstov a hrdinských činov, a preto sa ani necíti silný, aby sa stal svätým. Znovu je na pokraji zúfalstva. Nemôže sa dokonca ani pozerať na sväté obrazy či na sväté knihy. Útechou mu je modlitba k Panne Márii, ktorej sľúbi, že podnikne ešte posledný pokus a prečíta knihu, ktorú mu sama ukáže. Potom na stole rozloží všetky životopisy svätých, aké v rehoľnej knižnici nájde, zamieša ich a so zatvorenými očami siahne po jednej z nich. Keď sa pozrie na obal, nie je veľmi nadšený. V rukách drží Dejiny duše svätej Terezky od Dieťaťa Ježiša. Je to životopis, ktorý sa pokúšal čítať už viackrát, ale nikdy ho nedokončil, lebo vždy sa mu zdal divný a nepochopiteľný. No sotva prečíta dve strany, z jeho očí začne tiecť prúd sĺz, ktorý zaplaví zožltnuté listy knihy. Svätosť skrytá v duchovnom detstve sa stane pre neho duchovnou revolúciou. Nasledujúci deň, hlboko rozrušený na duši, ide do blízkeho lesa, aby zostal v samote. Je šťastný. A tu sa vlastne začína zvláštny duchovný príbeh dvoch detských duší. Van počuje vnútorný hlas – „Van, môj mladší brat.“ Ale okolo neho nie je nikto. Hlas sa opakuje. Tretí raz pochopí, že je to nadprirodzený hlas, hlas sv. Terézie. Potom som sa rozplače od radosti: „To je moja sestra Terézia!“ Začína svoje vnútorné dialógy so svätou. „Áno, skutočne tvoja sestra, odteraz ty osobne budeš mojím malým bratom, keďže si si ma vybral za veľkú sestru. Odteraz naše duše budú jednou v Božej Láske. Odteraz ti dám spoznať všetky nádherné myšlienky, ktoré sa v mojom živote vyskytli a premenili ma do nekonečnej Božej Lásky. Je to Boh sám, ktorý zariadil toto stretnutie. Chce, aby lekcie lásky, ktoré dával mne v tajomstve mojej duše, pokračovali ďalej u teba ako u malého sekretára, ktorý bude vykonávať Jeho dielo.”

Nasledujúci deň sa Marcel zobudí a kľakne si pred Matkou Božou s modlitbou: „Panna Mária, dnes je prvý deň, čo mi bolo dopriate toľké šťastie, deň keď vykračujem na úplne novú cestu. Sprevádzaj ma prosím na nej a uč ma dokonale milovať Boha a ponúknuť sa Mu v úplnej dôvere. Nech sa môžem úplne ponoriť do tvojej lásky tak ako Terézia.“ Potom sa obráti na Ježiša: „Pane, Ty si podnietil v mojej hlave myšlienku stať sa svätým a postavil si predo mňa malú cestu. Daj mi Teréziu za sprievodkyňu, aby som Ťa mohol milovať vo večnosti, v domove lásky rezervovanej pre tých, čo Ťa milujú.“

Skrytý apoštol lásky

Politická situácia Vietnamu sa komplikuje. Nižší seminár je zavretý. Van však vytrvalo túži po kňazstve. Ide na juh a stane sa pastierom kráv. V príprave mu pomáhajú dvaja dominikáni. Pokračuje vo svojich rozhovoroch s Teréziou, ktorá mu istého dňa oznamuje novinku: „Van, môj mladší brat, musím ti niečo povedať, ale to ťa veľmi zarmúti. Boh mi dal poznať, že sa nikdy nestaneš kňazom, ale máš kňazskú dušu. Bohu sa veľmi páči tvoja túžba. Neprijmeš sviatosť kňazstva, aby si mohol viesť skrytý život, v ktorom budeš misionárom skrze modlitbu a obetu podobne, ako som ho kedysi viedla ja... Tvojím povolaním bude naveky skrytý apoštolát lásky. Boh chce, aby si vstúpil do kongregácie redemptoristov.“ Van je zlomený, pokúša sa vyjednávať. „Predsa som tomu posvätil všetko, aby som sa ním stal,“ hovorí uplakaný. „Budeš apoštolom skrze modlitbu a obetu, ako som bola ja skôr,“ odpovedá Terézia. „Teda budem ako ty? Chcem vstúpiť na Karmel,“ vyznáva. „Ale karmelitáni nie sú v tvojej krajine,“ informuje ho Terézia. „Tak budem tam, kde si ty chcela pricestovať, v Hanoji.“ „Ale tam prijímajú iba dievčatá,“ upresňuje Terézia. „Tak poprosím, aby Ježiš urobil zo mňa dievča.“ S touto túžbou a nádejou zaspáva. Ako veľmi je rozčarovaný ráno, keď vidí, že Ježiš nevypočul jeho modlitbu. Užialený sa obracia k Terézii: „Prečo si mi dovolila prosiť o zázrak, keď si vedela, že Ježiš ma nevypočuje?“ Terézia mu odpovedá: „Áno, vedela som, že ťa nevypočuje, ale či vieš, ako veľmi Ježiš túži vidieť túto nevinnosť v srdci svojho dieťaťa?“ Van sa poddá a prijme Božiu vôľu, aby sa stal skrytým apoštolom lásky. Ideál apoštolátu lásky vidí v živote, ktorý je skrytý pred očami sveta – v živote modlitby, prosieb za kňazov a hriešnikov, za deti a Cirkev. Ako hovorí, vtedy s Bohom zdieľa „nekonečnú chudobu lásky“. Pochopí Božiu Lásku. Tak ako sv. Terézia môže sa posvätiť prostredníctvom malých skutkov. Úsmev, slovo, pohľad, všetko poskytnuté s láskou.

Po objavení sv. Alfonza Liguori Van vstupuje k redemtoristom. Veľmi ťažko mu je zrieknuť sa svojich túžob a plánov a prijať Božiu vôľu, zvlášť vtedy, keď ho predstavený postaví pred ultimátum: buď vstúpi do seminára, alebo sa bude musieť vrátiť domov a počkať tri roky, aby mohol vstúpiť do kláštora ako brat. Van sa s ťažkým srdcom vráti do rodnej dediny. Všetko to vyzerá ako nejaký nevysvetliteľný paradox. Až na zásah matky u predstaveného redemptoristov prijmú po troch mesiacoch šestnásťročného Vana do postulátu. Dostane meno Marcel a pridelia mu prácu v kuchyni. Počas rokov postulátu a noviciátu prežíva s Kristom veľmi osobný vzťah; prežíva vnútorné rozhovory s Ježišom. Neskôr zažíva pokušenia, vyprahnutosť a temnú noc. Van sa tiež spája s hriešnikmi, kdekoľvek sú. Prežíva noc, ale prežíva ju v láske. Cíti, že mu to pomôže preniesť Ježišovu lásku na iných. To je jeho vstup do srdca Krista Vykupiteľa. Spája sa s Kristom v práci na spáse, ktorá sa uskutočňuje aj dnes a vstupuje do spoločenstva svätých. Duchovný otec mu prikáže spísať duchovné skúsenosti. Vo francúzskom jazyku boli vydané tri zväzky jeho poznámok a pripravený je štvrtý zväzok. Ježiš mu tiež povie: „Slová, ktoré ti zverujem, sú zrozumiteľné len dušiam chudobných a pokorných a len detské slová, plynúce zo srdca zapáleného láskou, mnou môžu pohnúť. Áno, Van, si mojím prvým malým kvetom Vietnamu. Si veľmi slabý. Nikdy doteraz som nevidel dušu takú slabú, ale netráp sa tým. Len miluj a ja sa postarám o zvyšok.“

V júli 1954 sa sever Vietnamu dostal do rúk komunistov. Vyženú všetkých kňazov a rehoľníkov. Väčšina tunajších katolíkov hľadá záchranu na juhu. Začína sa prenasledovanie kresťanov a Van sa hlási ako dobrovoľník. Rozhodne sa vrátiť do svojho rodiska. „Musím tam cestovať, aby uprostred komunistov bol niekto, kto bude v skrytosti milovať Boha.“ Je pripravený na všetko, vrátane mučeníckej obety. 26-ročný brat Marcel dostane súhlas predstavených na návrat do Hanoja, pretože vedia, že jeho viera je natoľko silná, že bude schopný vydať jej svedectvo dokonca aj v tých najťažších okolnostiach.

Po dvoch týždňoch jeho skrytej prítomnosti ho 7. mája 1955 zatknú a uväznia v prevýchovnom tábore. Výsluchy mučiteľov a posielanie žien nemajú úspech. Dostane dve lákavé ponuky: vziať si dcéru jedného z funkcionárov bezpečnosti alebo vstúpiť medzi tzv. katolíkov vlastencov. Po piatich mesiacoch napíše z väzenskej cely tajný list svojmu predstavenému, hoci nemá istotu, že sa dostane k adresátovi: „Keby som chcel žiť, mohol by som odtiaľ ľahko vyjsť von. Stačilo by mi, keby som vás zradil a vydal. Buďte spokojný, nikdy to neurobím.“ List došiel. Van píše tiež svojej mladšej sestre Anne-Márii, ktorá bola redemptoristkou v Kanade: „Som už len dýchajúcou mŕtvolou. Tak veľmi sa cítim slabý, ale to ešte nie je koniec môjho trápenia. Kalich horkosti je plný a čaká ma ešte veľa utrpenia, ktoré nemožno zmerať. Som však silný Láskou a tá mi dá hrdinskú vôľu. Som obetou Lásky a Láska je jediným prameňom šťastia: šťastia, ktoré mi nikto a nič nie je schopné vziať.“

Ako „neprevychovateľný“ je poslaný na pätnásť rokov do väzenia. Prevezú ho do tábora č. 1 v Mo-Chen vzdialeného 50 kilometrov od Hanoja. Tam prežíva rovnaký údel ako dvetisíc iných „nepriateľov ľudu“. Medzi nimi je asi sto katolíkov, ale nie je tam nijaký kňaz. Zvesť, že do tábora prišiel rehoľný brat, sa roznesie rýchlosťou blesku. Brat Marcel plní službu trpezlivého počúvania, pozdvihovania na duchu. Je pre nich ako táborový kňaz, ale bez kňazskej vysviacky. Píše: „Všetci začali ku mne prichádzať, mysliac si, že som človek, ktorý nepociťuje strach ani únavu. Vidia, že som taký slabý ako oni, ale kde majú hľadať potechu v týchto podmienkach? Sám Boh mi dal poznať, že takto plním jeho vôľu. Od chvíle uväznenia som mnohokrát prosil Boha o milosť smrti, ale on mi stále dáva poznať, že ma potrebuje ešte veľa duší.“ Van tam nájde zmysel svojej misie skrytého apoštola lásky: „Som veľmi vyťažený ako správca farnosti (3-tisíc väzňov), mimo času povinnej práce neustále prijímam ľudí, ktorí prichádzajú pre duchovné posilnenie. Boh mi potvrdzuje, že plním jeho vôľu“.

Väzni prosili Vana, aby im zabezpečil Sviatosť oltárnu. Ale čo mohol pre nich urobiť sám bez kňazskej moci? Poslal preto ďalší, riskantný list svojim predstaveným, aby mu poslali Eucharistiu. Poslali mu šikovne zabalených tridsať hostií. Rozdal ich katolíkom a vo svojom zošite zapísal: „Ako veľmi sme lačneli po tomto božskom pokrme. Tu mnohí katolíci praktizujú dokonca prísny pôst každú stredu a piatok.“ Hladní väzni ochotní postiť sa z lásky k Ježišovi! Van nemal slová na to, aby vyjadril, čo prežíval, keď videl také veľké hrdinstvo viery. Pravdepodobne pre jeho vplyv na väzňov Vana v auguste 1957 previezli do tábora č. 2 v Yen-Binh vzdialeného 150 kilometrov od Hanoja. Tu ho po mučení vsadia do tmavej a vlhkej cely. Zničený tuberkulózou a chorobou beri-beri zomrie 10. júla 1959 ako 31-ročný v rukách kňaza, ktorý mu stihol udeliť posledné sviatosti. Van pritom opakuje, že „láska nemôže zomrieť“.

Jeden z jeho geniálnych odkazov by mohol dokole zhrnúť život svedka lásky, ktorý nezvyčajne hlboko a vážne prežíva svoje duchovné kňazstvo: „Rukami, ktorými umývam taniere, môžem posvätiť celý svet.“

Z viacerých zdrojov (najmä z článku z Glosu Karmelu, p. Maciej Jaworski OCD: Láska nemôže zomrieť) spracovala Alexandra Tomečková OCDS