p. Jerzy Wiesław Gogola OCD: Povolanie a misia sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša

Prednáška z dňa 20. októbra 2007  v priestoroch Katolíckeho Domu evanjelizácie Quo Vadis na Hurbanovom nám. v Bratislave.
Medzinárodné sympózium "Mojím povolaním je láska" pri príležitosti 110. výročia smrti a 10. výročia vyhlásenia za Učiteľku Cirkvi sv. Terézie z Lisieux.
 
 
Povolanie a misia (poslanie) sú dve stránky tej istej skutočnosti. Od povolania závisí obsah misie, ako aj jej konkrétne podmienky a prejavy. Preto keď prenikáme do podstaty povolania sv. Terézie, automaticky nájdeme podstatné črty jej misie: bola kresťankou a ako taká mala plniť misiu všetkých kresťanov, čiže Cirkvi; bola rehoľníčkou a tak mala v Cirkvi plniť misiu zasväteného života; ako bosá karmelitánka mala misiu celého Karmelu. Rozdelenie referátu na dve časti - povolanie a misia - má preto jedine metodologický charakter.
Názov referátu poukazuje na povolanie a misiu sv. Terézie. Horizont úvah však rozšírime, aby nám poslúžili pri lepšom pochopení povolania a misie každého z nás.
1. Povolanie sv. Terézie z Lisieux
V rámci súčasného teologického myslenia sa v Cirkvi hovorí o troch základných druhoch povolania: ku kňazstvu, k manželstvu a k rehoľnému životu. Čoraz častejšie sa však tieto druhy povolania započítavajú medzi charizmy Ducha Svätého pre Cirkev, aby sa mohla budovať a rovnako aj evanjelizovať. Mali by sme potom charizmatické povolania tam, kde sa obyčajne jednoducho hovorilo o povolaní. Keď však dnes hovoríme o povolaní bez bližšieho vyjasnenia, myslíme o veľmi zložitej skutočnosti, ktorá môže označovať tak dar života, ako aj povolanie k viere, alebo nakoniec charizmatické povolanie. Dôležitejšie ako samotné názvy je to, aby sme presne vedeli, o čo vlastne ide.
Podľa Zjavenia je povolanie stvoriteľským úkonom Boha, ktorý uschopňuje osobu k istému spôsobu existencie (bytia) a plnenia istých funkcií. Keď hovoríme "povolanie", zvýrazňujeme Božie dielo a Boží dar. Boh tvorí človeka podľa svojho odvekého plánu. Obdarúva ho rovnako všetkým, čo nevyhnutne potrebuje, aby tento plán uskutočňoval. Preto povolanie k človeku nepreniká "zvonku", ale je vpísané do jeho osoby. "Toto hovorí Pán, ktorý ťa stvoril, ktorý ťa formoval od materského lona" (Iz 44, 1). Keď hovoríme o "povolaní", nemáme teda myslieť na to, čo človek robí, ale na to, čo Boh urobil a robí pre človeka. Človek teda má na Božie povolanie odpovedať. Osobitný názov na opis tejto odpovede nemáme, niektorí však navrhujú "obrátenie" (F. Ruiz Salvador).
Výzva na uskutočnenie povolania sa odohráva v istom čase preto, lebo ide o dynamickú skutočnosť. Povolanie nie je hneď jasné. Týka sa to všetkých biblických povolaní. Dokonca aj Máriu Boh zaskočil. Podobná situácia je so zasvätenými osobami. V ich prípade tiež nie je povolanie jasné hneď. Boh pozýva jednotlivé osoby, aby splnili určité úlohy až v istej chvíli ich života. Obyčajne prejde zodpovedajúce dlhšie obdobie, keď toto osobitné pozvanie v povolanom dozrieva. Povolanie sa stáva jasnejším v priamej úmere s prehĺbením dialógu človeka s Bohom. Z exhortácie Redemptionis donum jednak vyplýva, že Ježiš sa ako prvý usiluje, aby povolaný pochopil jeho výzvu. Ježišova činnosť spočíva v "pohľade s láskou": "Ježiš naňho pozrel s láskou" (RD 3).
Odveké povolanie sa v istej chvíli dejín spásy stáva pozvaním. A až vtedy sa človek dozvedá o svojom osobitnom povolaní. Táto chvíľa je veľmi osobná. Boh pozýva človeka po mene: "Neboj sa, veď ťa vykúpim, po mene ťa zavolám, ta si môj" (Iz 43, 1).
V Božom zámere je povolanie zapísané do ľudského života oddávna. Preto prichádzame na svet už s určitým povolaním (napr. ako muž či žena). Krstom dostávame dar nadprirodzenej lásky, vďaka ktorému sa stávame Božími deťmi a priateľmi. Už od začiatku sme vybavení rôznymi charizmami, ale nie sú pre nás hneď zrejmé. Rozvoj chariziem si vyžaduje čas a zodpovedajúce prostredie.
Pokiaľ ide o obsah každého druhu povolania, je ním účasť na Božom živote, do ktorého vstupujeme cez krstnú milosť. Druhý vatikánsky koncil hovoril o všeobecnom povolaní k svätosti, čiže k plnému rozvoju lásky vyliatej v našich srdciach prostredníctvom svätého krstu. Toto základné povolanie treba uskutočniť v každom životnom stave: v rehoľnom živote, kňazstve i v manželstve. Inou vecou je, že rehoľníci všeobecne majú vytvorené vynikajúce podmienky pre evanjeliový život.
V prípade sv. Terézie z Lisieux máme povolanie ku kresťanskému životu a k rehoľnému životu v Karmeli. Toto povolanie dostala vo francúzskej cirkvi v istom historickom období. Objavila ho veľmi skoro. Jej život sa nedelí na ten bez Krista a po obrátení s Kristom. Pokiaľ si pamätá, vždy bola vychovávaná v atmosfére Božej lásky a do tejto evanjeliovej atmosféry vchádza akosi prirodzene bez potreby obrátenia. Z toho vyplýva, že keď sama hovorí o prelome v roku 1886, t.j. o slávnej vianočnej milosti, pre nás všetkých nie je jasné, či má na mysli prvé alebo druhé duchovné obrátenie, ktorým vošla do istej zrelej fázy duchovného života. Prikláňame sa skôr k tej druhej možnosti. Trinásťročná Terézia začína prežívať svoje kresťanské povolanie na veľmi vysokej úrovni komunikácie s Bohom, ktorú spirituálni teológovia formovaní staršou školou nazývali obdobím pokročilých.
Predtuchu o svojom rehoľnom povolaní mala už od samého počiatku aj vďaka svojim starším sestrám, ktoré prežívali povolanie do Karmelu. Navyše, dozrela na odpoveď na rehoľné povolanie oveľa skôr, než to predvídala vo svojom zákonodarstve Cirkev, t.j. pred 15. rokom života. Ide o úkaz v Cirkvi neobyčajne vzácny a okrem iného môže svedčiť o tom, aké významné je najbližšie okolie pri oživení chariziem v ľudskom živote.
Z tejto všeobecnej úvahy nevyplýva, že by povolanie sv. Terézie bolo niečím mimoriadnym. Ani milosť krstu nemohla byť neobyčajná, väčšia ako tá, ktorú sme dostali my, lebo to je nemožné. Boh nás zapája do svojho života; alebo inak - dáva nám seba, robí nás svojimi deťmi a ťažko si predstaviť väčšiu milosť. Ani charizma rehoľného života v Karmeli nebola mimoriadna, väčšia ako charizmy iných zasvätených osôb v Karmeli. A predsa málo svätých v cirkevných dejinách vzrušilo celý kresťanský a dokonca nekresťanský svet tak, ako to vykonala sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša.
2. Misia sv. Terézie z Lisieux
Ako mnohí naďalej chápu povolanie iba ako rehoľné či kňazské povolanie, tak mnohí misiu naďalej vnímajú iba ako misijnú činnosť v pohanských krajinách. Takých krajín je dnes čoraz menej, ba čo viac, v niektorých misijných afrických krajinách percento tých, ktorí vstupujú do katolíckej Cirkvi prevyšuje percento praktizujúcich katolíkov v niektorých európskych krajinách. A tak sa vraciame k začiatkom Cirkvi: jej misijným územím je celý svet a ohlasovanie Dobrej zvesti sa týka všetkých; realizuje sa dvoma základnými spôsobmi: slovom a vydávaním svedectva. Niektorí kresťania majú v Cirkvi misiu ohlasovania slova. Aj oni, rovnako ako iní a možno ešte viac, musia svedčiť životom podľa evanjelia. Ohlasovať však možno iba svedectvom svätého života, aj keby toto svedectvo svet vôbec nepoznal. Preto sv. Terézia dostala kresťanské i karmelitánske povolanie vo francúzskej cirkvi, ale plní svoju misiu v celej katolíckej Cirkvi, o čom svedčí napr. preklad jej diel do väčšiny svetových jazykov.
Aby sme pochopili túto skutočnosť, musíme pochopiť podstatu kresťanskej misie. Žiadny človek, ani najväčší svätí totiž svoju misiu nedostávajú akosi bezprostredne od Boha. Každý z nás sa však podľa svojich schopností a povolania zapája do jediného poslania - misie Ježiša Krista, ktorú on odovzdal Cirkvi. Práve preto sa nemôžeme sústrediť hneď na Teréziu, ak chceme pochopiť jej misiu v Cirkvi a v dnešnom svete. Etapy hľadania podstaty Teréziinej misie musia zachovať toto poradie: Kristus - Cirkev - zasvätený život - Karmel. Pri tejto príležitosti si treba všimnúť, že takýto spôsob povstávania misie kresťana má veľký praktický význam, lebo vďaka tomu sa dá, aspoň čo do podstaty, ľahko nájsť zmysel života a misie každého kresťana.
2.1. Podstata misie sv. Terézie
Ako sme už povedali, podstata misie je taká istá a spočíva v tom, že Kristus svojou milosťou naplní človeka, aby sa zapojil do Božieho života a dosiahol večné šťastie. Ako si ľahko domyslíme, človek nie je schopný spasiť seba ani druhého človeka. Robí to Kristus, ten však potrebuje, aby s ním človek spolupracoval. V takom duchu spolupráce s Duchom Svätým máme hľadať podstatu kresťanského poslania.
V súlade s etymológiou, "misia" je poslaním, spravovaním úradu posla. To znamená, že sa ohlasuje niečo v mene niekoho, koho reprezentujem. V oblasti evanjelia misia označuje ohlasovanie Dobrej zvesti; a konkrétne, že Boží plán s človekom, predpovedaný prorokmi, sa napĺňa príchodom Krista. "Neprišiel som svet súdiť, ale svet spasiť" (Jn 12, 47) - Ježiš tým potvrdzuje podstatu svojej misie.
Misia Ježiša po jeho zmŕtvychvstaní a zoslaní Ducha Svätého prechádza na jeho učeníkov, stáva sa misiou Cirkvi. Iba Kristus môže spasiť človeka, a teda Cirkvi patrí úloha prostredníka, nástroja, sviatosti spásy. Preto sa podstatou misie Cirkvi a v nej každého kresťana stáva svedectvo o ukrižovanom a zmŕtvychvstalom Kristovi (por. Jn 15, 26 - 27).
V Cirkvi plnia svoju misiu rôznorodé cirkevné spoločenstvá a medzi nimi aj zasvätený život, ktorý II. Vatikánsky koncil vidí v samom srdci Cirkvi a ako život Cirkvi. Ján Pavol II. venuje tejto téme bod č. 72 svojej adhortácie Vita consecrata, ktorý sa nazýva: Zasvätení na plnenie misie. Pápež v ňom hovorí, že rehoľníci sú posvätení a poslaní do sveta, aby nasledovali príklad Krista a pokračovali v jeho misii... a že samotný zasvätený život je misiou, ako ňou bol celý Ježišov život. Inými slovami, evanjelizujeme už samotnou skutočnosťou autentického prežívania svojho rehoľného povolania. V exhortácii čítame, že "... najdôležitejším prejavom misie nie sú totiž vonkajšie diela, ale predovšetkým sprítomňovanie Krista vo svete svojím svedectvom. Hľa, výzva a prvoradá úloha zasväteného života! Čím viac sa pripodobíme Kristovi, tým viac ho sprítomníme a umožníme mu pôsobiť vo svete pre spásu ľudí" (VC 72).
Ako sám Kristus, tak aj zasvätený život má zmysel v odovzdaní celej svojej osoby Božiemu kráľovstvu, aby iní mohli žiť v plnosti: "Rehoľníci sa majú horlivo snažiť, aby cez nich Cirkev postupom času čoraz lepšie ukazovala veriacim i neveriacim Krista" (LG 46).
Karmel je jednou z foriem zasväteného života v Cirkvi. O jeho poslaní v konštitúciách bosých karmelitánok čítame, že existuje na budovanie a vzrast Cirkvi, čo môže dosiahnuť modlitbou a obetou. Túto misiu splní vtedy, keď sa každá zo sestier, obnovená Duchom Svätým, stane "láskou v srdci Cirkvi". Súčasné konštitúcie bosých karmelitánok vyjadrujú svoju misiu práve na základe formulácie sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša, ktorá po osobnom hľadaní našla svoje miesto ako Láska v srdci Cirkvi - Matky. Našla ho tam preto, že také miesto patrí v Cirkvi celému Karmelu. Môžeme teda povedať, že Terézia pomohla Karmelu objaviť jeho vlastnú misiu.
Terézia nájde spôsob evanjelizovania vlastným životom vtedy, keď objaví srdce Cirkvi, a po ňom srdce diela evanjelizácie. Svoj objav zapisuje v rukopise B: "V srdci Cirkvi, mojej Matky, budem Láskou... takto budem všetkým a moje sny sa splnia!!!" (Rkp. B, 3v). Terézia nachádza podstatu vlastnej misie v láske. Dá sa povedať, že to nepotrebovala objavovať, lebo Cirkev to učila už od samého počiatku. A predsa to bol pre ňu životný objav. Čo to môže znamenať? Najmä to, že nestačia teoretické formulácie. Dokonca aj najjasnejšiu pravdu si treba prisvojiť osobne, prijať ju ako svoju, uchopiť ju akosi zvnútra, aby bola naša. Až potom táto pravda prináša radosť a umožňuje úplne sa odovzdať danej záležitosti.
2.2. Forma a špecifickosť misie sv. Terézie
Keď vieme, že podstatou misie je otvorenosť vlastného srdca na Božiu milosť a ochota prežívať ju naplno v rámci povolania na konkrétnom mieste a v konkrétnom čase, spôsob, akým sa splní, je druhoradý, hoci rovnako významný. Kresťan sa môže a musí zamýšľať ako má svetu ohlasovať posolstvo spásy. Robila to Terézia z Avily ešte skôr ako založila kláštor sv. Jozefa a takisto aj sv. Terézia z Lisieux, keď pochopila podstatu svojej misie. Obidve Terézie dochádzajú k tým istým záverom, hoci ich inak sformulovali.
Veľká Terézia sa o svoj objav delí v 1. kapitole Cesty dokonalosti. Keď sa dozvedá o rozdelení Cirkvi vplyvom luteránskej reformácie, prežíva to nie ako my dnes v duchu ekumenizmu a spolupráce s "odlúčenými bratmi", ale oveľa tragickejšie ako zradu Krista. Plače a zamýšľa sa, čo má vykonať? Dochádza k záveru, že pomôcť Cirkvi môže iba tak, že bude naplno prežívať vlastné povolanie kresťanky v Karmeli: stať sa dôvernou Kristovou priateľkou spolu s ostatnými. Ako vieme, základom priateľstva je čistá a nezištná láska, takže máme milovať Boha a blížnych čistou a veľkou láskou, zvyšok doplní Boh.
Terézia z Lisieux žije tým istým povolaním ako bosé karmelitánky, na čele s veľkou Teréziou a rovnako sa snaží horieť Božou láskou vo všetkých prejavoch svojho karmelitánskeho života. Ďalej sa však zamýšľa, ako sa konkrétne zachovať voči iným, aby sa spolu s ňou chceli otvárať na Krista. Hľa, tu je jej objav:
"Jedného rána pri mojom vďakyvzdávaní mi Ježiš dal jednoduchý prostriedok, ako splniť moju misiu. Dal mi pochopiť slová Veľpiesne: Tiahni ma, pobežíme za vôňou tvojich olejov. Ó, Ježišu, netreba teda povedať: Keď priťahuješ mňa, pritiahni aj duše, ktoré milujem! Stačí jednoduché slovo: "ťahaj ma". Pane, chápem to, že keď sa duša dala zaujať opojnou vôňou tvojich olejov, nemôže už bežať sama, všetky duše, ktoré miluje, sa ťahajú za ňou. Deje sa to nenútene, nenásilne, ako prirodzený dôsledok toho, že ju priťahuješ ty. Tak ako riava, ktorá sa prudko vrhá do oceánu, strháva so sebou všetko, s čím sa stretáva na svojej ceste, tak aj ty, Ježišu môj, duša, ktorá sa ponára do bezbrehého oceánu tvojej lásky, ťahá za sebou všetky poklady, ktoré má..." (Rkp. C, 34 r).
Terézia sa úplne sústredila na Krista a jeho milosť. Ide o veľmi výstižné pochopenie logiky misijnej činnosti. Apoštol je človek, ktorý celkom patrí Kristovi, je zameraný iba na neho a nasleduje ho každý deň pri realizácii svojho povolania. Nepotrebuje dodatočné apoštolské práce, akoby na okraji svojich každodenných povinností. Misia sa uskutočňuje počas plnenia našich každodenných funkcií, vlastných nášmu povolaniu. Mnohí ľudia majú také isté zamestnanie a vykonávajú tie isté, veľmi podobné práce. Niektorí priťahujú iných k Bohu, stávajú sa pre nich akoby živou knihou; iní nie. Je to preto, že podstata misie nespočíva v druhu prác, ale v láske, ktorá oživuje celý náš spôsob života a činnosti. Práve to je bod, kde sa dá najlepšie spozorovať jednotu povolania a misie Terézie a každého kresťana.
Autentický kresťanský život sa automaticky stáva miestom Kristovej prítomnosti. Milujúci človek je ako bohostánok, uschovávajúci živého Krista. Kdekoľvek sa nachádza, vyžaruje Krista. Preto nie je významné, čo v živote robíme, ale v akom duchu to robíme. V duchu takejto logiky chápania Ján Pavol II. učí, že "Pravý misionár je svätec", ako aj "Všeobecné povolanie k svätosti je úzko spojené s povolaním k misijnej činnosti". Treba to však chápať tak, že dar vliatej lásky, ktorý nám umožňuje žiť Božím životom, by sme mali prijať a rozvinúť, aby sa rozšíril aj na iných a obrátil ich pozornosť k Bohu.
Kánonické právo v odseku o misijnej činnosti rehoľníkov potvrdzuje, že svedectvo života ako základná forma ohlasovania Dobrej zvesti musia oživovať modlitbou a obetou, ktoré sa tiež stanú formami misijnej činnosti.
Modlitbou posilňujeme vzťah s Bohom, a teda rastieme v láske; modlitbou tiež zapájame iných do tohto dialógu lásky. Veľká Terézia hlása vo všetkých svojich dielach tézu o oživujúcej sile modlitby pri premene ľudského života. Kto sa modlí, premieňa seba i svet. Terézia z Lisieux je aj v tomto ohľade jej vernou žiačkou: "...chcela som sa stať misionárkou lásky a pokánia ako sv. Terézia, moja serafínska Matka". Prostredníctvom obety sa zjednocujeme s Ukrižovaným a zúčastňujeme sa na spásonosnej obete jeho kríža; ak prinášame obetu zjednotení s Kristom, dávame pekné svedectvo o sile milosti. Kto nedošiel vo svojom živote do stavu zapojenia utrpenia do svojho povolania a misie, nepomôže iným prežívať utrpenie ako nástroj spásy, dokonca môže roznecovať vzburu proti Bohu, ktorý utrpenie dopúšťa. Utrpenie je spojené s prítomnosťou hriechu vo svete, ale vďaka Bohu sa stáva veľmi účinným prostriedkom odčinenia za hriech ako aj evanjelizácie.
Záver
Terézia od Dieťaťa Ježiša sa stala neobyčajne plodnou misionárkou Kristovej Cirkvi bez toho, že by bola čo len trochu neverná kontemplatívnemu povolaniu bosej karmelitánky. Dospela k tomu vďaka zjednoteniu s Kristom, ktorý spôsobom známym iba jemu vedie životy svojich veriacich tak, aby pokračovali vo svete v jeho spásonosnej misii. Teréziu nazvali aj "slovom Boha pre svet". Celý jej život zjavuje nádherné Božie diela uprostred svojho ľudu a tiež v našich časoch. Svedectvo sv. Terézie tak mnohým ľuďom našich čias umožnilo stretnúť sa s Ježišom, vtelením Milosrdnej Božej Lásky - a uveriť v neho! Presne také je aj naše povolanie a misia.
P. Jerzy Wiesław GOGOLA