Svätý Ján Pavol II. a Škapuliarska Matka Božia

Panna Mária v živote Jána Pavla II.

Priateľský zväzok medzi Karolom Wojtylom a Pannou Máriou sa datuje doslova od prvých okamihov jeho života. Pri pôrode 18. mája 1920 jeho matka požiadala pôrodnú asistentku, nech otvorí okno izby, aby prvé zvuky, ktoré novorodenec začuje, boli spevy na oslavu Panny Márie, doliehajúce práve v tej chvíli z neďalekého kostola, kde sa konala tradičná májová mariánska pobožnosť.

Škapuliar, znak ochrany Matky Božej prijal Karol Wojtyla pri oltári Škapuliarskej Matky Božej v karmelitánskom kostole „Na Górke“ vo Wadowiciach pravdepodobne v deň svojho prvého sv. prijímania z rúk o. Silvestra Gleczmana v roku 1929 alebo 1930.

V roku 1935 pätnásťročného Karola prijali do Mariánskej kongregácie, ale už od roku 1933 patril do skupiny kandidátov. Následne bol zvolený za predsedu Mariánskej kongregácie študentov pri chlapčenskom gymnáziu „Marcin Wadovita“ vo Wadowiciach. Z tohto obdobia si Wojtyla zachoval niektoré vonkajšie prejavy svojej oddanosti Panne Márii. Cez deň mal vo zvyku nosiť ruženec obtočený okolo zápästia a na noc si ho odkladal na stolík pri posteli. Najčastejšie mladí po niekoľkých rokoch upustili od nosenia škapuliara a zabudli na záväzky, ktoré vyplývali z jeho prijatia U Karola Wojtylu to bolo inak. Vždy mal na sebe plátenný škapuliar. Pre učňa aj gymnazistu bola slávnosť Škapuliarskej Panny Márie 16. júla sviatkom tej, ktorú si prostredníctvom škapuliara vybral osobitným spôsobom za Matku. Do maturity, teda od odchodu z Wadowíc, sa každý rok zúčastňoval na novéne k Škapuliarskej Panne Márii, hoci musel z toho dôvodu zanechať zábavu s kolegami alebo upustiť od splavu na Skáve.

V kronike kláštora bosých karmelitánov vo Wadowiciach je tento zápis z 23. novembra 1958: „Uprostred mnohých pobožností, ktoré posilňovali moju detskú dušu, som najhorlivejšie čerpal z deviatniku pred slávnosťou Matky Božej z Hory Karmel. Bol to čas prázdnin, mesiac júl. Kedysi sa necestovalo na dovolenky ako v súčasnosti. Prázdniny som trávil vo Wadowiciach, teda som nikdy do času môjho odchodu z Wadowíc nezanechal popoludňajšiu pobožnosť v čase deviatnika. Niekedy bolo ťažko sa odlúčiť od kolegov, odísť od osviežujúcich vĺn milovanej Skávy, ale melodický hlas karmelitánskych zvonov bol tak silný, taký prenikajúci do hlbín duše, že som šiel. Tak, tak, býval som vedľa farského kostola, ale rástol som v kostole sv. Jozefa.“. Túžbu Karola Wojtylu vstúpiť do karmelitánskeho kláštora a stať sa karmelitánom však Božia Prozreteľnosť nasmerovala na diecézny seminár a premenila na diecézne kňazstvo.

O tom, že blahoslavený vždy nosil sv. škapuliar svedčia tiež početné fotografie. Najviac známe sú dve: na jednej vidíme plátenný škapuliar na pleciach mládenca Karola Wojtylu na stavbe v roku 1939, na druhej zasa spozorujeme hnedočervený škapuliar na krku Jána Pavla II prebývajúceho v Poliklinike Gemelli v roku 1981 hneď po pokuse o atentát. Práve tento škapuliar pri atentáte pokropil vlastnou krvou a nedovolil, aby mu ho v operačnej sále sňali z krku. Podľa svedectva biskupa Stanislava Dziwisza výrazné zlepšenie zdravotného stavu po atentáte nastalo 16. júla toho roku, v deň Matky Božej z Hory Karmel.

Na prijatie škapuliara často spomínal, keď navštevoval karmelitánsky kláštor vo svojom rodnom meste ako biskup, či tiež neskôr, keď ako zástupca sv. Petra stretol bosých karmelitánov pri rôznych príležitostiach alebo ich prijímal na audienciách.  Hovoril: „Teším sa, že sa môžem podeliť s vami svojou úctou k presvätej Panne Márii, Škapuliarskej Matke Božej. Škapuliar, ktorý som prijal z rúk otca Silvestra v deň môjho prvého sv. prijímania, vždy nosím.“. Mohli by sme zvolať celé litánie podobných slov blahoslaveného rovnako pred voľbou za námestníka Krista, ako aj neskôr.

Na počesť Panny Márie si želal, aby jeho biskupským mottom boli slová Totus tuus, inšpirované náukou sv. Ľudovíta Mária Grogniona de Montfort. Sú to slová, ktoré vyjadrujú absolútne odovzdanie sa Ježišovi prostredníctvom Panny Márie, keďže sú slovami modlitby „Celý som tvoj a všetko, čo je moje, patrí tebe, milovaný Ježiš, prostredníctvom Márie, tvojej svätej Matky.“. Ako vysvetlil biskup osobne: „Učenie toho svätca priviedla mnohých veriacich k Panne Márii a hlboko ovplyvnilo aj môj život. Je to učenie s výnimočnou mystickou a asketickou hĺbkou, ktoré plynie z prežitej skúsenosti.“. Ján Pavol II. každý deň čítaval fragment z knihy sv. Ľudovíta Mária Grigniona de Montfort, ktorá patrila k jeho obľúbenej lektúre. Pre vysvetlenie aj kniha sv. Grigniona de Montfort má tiež pôvod v histórii Karmelu. P. Michal od sv. Augustína, karmelitán z Belgicka, žijúci v l7. storočí duchovne viedol terciárku, sestru Máriu (Petit) od sv. Terézie, ktorá na základe mystických predstáv o živote Panny Márie napísala krátky traktát Vita Mariaformae et Mariana (Mystický život s Pan­nou Máriou). V tomto krátkom diele podáva obraz života zjednoteného s Máriou, skrze Máriu a pre Máriu, ktorý je novým spôsobom života v Bohu. Otec Michal bol neskôr aj duchovným vodcom sv. Ľudovíta Márie de Montfort, ktorého poučoval o živote s Pannou Máriou podľa zážitkov spomína­nej terciárky, sestry Márie.

Keď bol Karol Wojtyla vymenovaný za krakovského arcibiskupa, našiel diecézny seminár takmer prázdny, a tak sa rozhodol dať Matke Božej sľub: „Budem pešo putovať k toľkým tvojim svätyniam, malým či veľkým, blízkym alebo vzdialeným, koľko kňazských povolaní mi každý rok daruješ.“. Seminár sa odrazu začal zapĺňať. Keď arcibiskup opustil Krakov, aby si zasadol na Petrov stolec, bolo v ňom takmer päťsto seminaristov. Aj v dôsledku tohto posvätného záväzku Ján Pavol II trval na tom, aby do programu jeho pastoračných ciest bola vždy zaradená aj návšteva aspoň jedného mariánskeho pútnického miesta. Keď bol v Krakove, odobral sa často na blízke pútnické miesto – na Zebrzydowskú kalváriu, aby tu prosil o pomoc pri riešení problémov svojej diecézy. Arcibiskup často vravieval, že po „rozhovore“ s Pannou Máriou sa akákoľvek ťažkosť nevysvetliteľne vyriešila. Dokonca aj na konkláve sa takmer oneskoril, lebo sa bol pomodliť v chráme Madony z Mentorelly na Palestrinských vrchoch, päťdesiat kilometrov od Ríma.

Ján Pavol II. vykonal niekoľko pútí aj do svätyne Panny Márie Fatimskej. Oddaná láska pápeža k Panne Márii sa prehĺbila na základe pochopenia súvislosti tretieho fatimského tajomstva s atentátom z 13. mája roku 1981. Hneď ako ho zasiahla guľka šeptal po poľsky: „Matička moja, Matička moja!“ Už v júli 1981 hneď po atentáte si Ján Pavol II. vyžiadal obálku obsahujúcu tretiu časť „tajomstva“. Ako je známe, pápež hneď myslel na zasvätenie sveta Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, čo sa podarilo, keď v duchovnom spojení so všetkými biskupmi sveta slávnostne predniesol modlitbu zasvätenia na Námestí sv. Petra 25. marca 1984 v prítomnosti sochy Panny Márie Fatimskej. Pri prechode z druhého do tretieho tisícročia 26. júna 2000 sa pápež Ján Pavol II rozhodol zverejniť aj tretiu časť fatimského tajomstva. Súčasťou zjavení vo Fatime v roku 1917 bol aj obraz Panny Márie Karmelskej, ktorý Luciu inšpiroval neskôr vstúpiť do karmelitánskeho kláštora v Coimbre. Ako potvrdzujú svedkovia veľmi blízky pápežovi, Ján Pavol II. spájal s dramatickou udalosťou atentátu na jeho osobu aj zjavenia Kráľovnej pokoja v Medžugorii, v bývalej Juhoslávii. Intenzita a hlboká sústredenosť, s akými sa pápež obracal na Matku Božiu, mu v očiach toho, kto ho pozoroval, dodávali takmer nadprirodzenú auru. Pápež iste nie náhodne obohatil modlitbu posvätného ruženca o tajomstvá svetla týkajúce sa verejného účinkovania Krista.

Jeho pápežský erb bol najjednoduchším, čo sa týka zobrazenia a zároveň najhlbším, čo sa týka významu symbolov v ňom použitých. Vychádzal z jeho biskupského erbu, ktorý používal i ako arcibiskup a kardinál. Tvoril ho veľký kríž zlatej farby, pod ním na pravej strane písmeno M tiež v zlatej farbe, všetko na modrom pozadí, a jeho heslo „Totus tuus“ – Celý Tvoj. Tento erb vyjadruje jeho hlbokú odovzdanosť do Božej vôle a zároveň aj jeho mariánsku úctu. Na sklonku svojho života, 28. augusta 2004, poslal svojim pravoslávnym bratom ikonu Matky Božej z 18. storočia, ktorá roky visela v jeho izbe a ktorú Rusi pokladajú za jeden zo svätých skvostov a symbolov svojej viery.

Večer 2. mája 2005 celým svetom obehla informácia, že milovaný sv. Otec Ján Pavol II odišiel do domu Otca. Svoju poslednú cestu uskutočnil na fatimskú sobotu a v predvečer sviatku Božieho milosrdenstva. Pápež bol uložený do jednoduchej rakvy, na ktorej bol iba kríž a písmeno M pripomínajúce Matku Božiu, ktorú si sv. Otec celý život tak veľmi uctieval a ku ktorej sa tak často utiekal. Zomrel oblečený do škapuliara z Karmelu, ktorý nosil stále, od svojej mladosti. Ján Pavol II, námestník Krista spočinul tam, kde spočíva sv. Peter a jeho nástupcovia, kde jeho hrob sa stal čoskoro predmetom rôznych pútí.

Do pápežových rodných Wadowíc, do jeho blízkeho kostola karmelitánov, dorazila relikvia sv. škapuliara, ktorý vo dne i v noci spočíval na srdci pápeža a ktorý bol nemým svedkom každého úderu jeho srdca planúceho úžasnou láskou k Bohu a ľuďom. Dorazila tam relikvia, ktorá bola svedkom obrovského bremena zodpovednosti za Cirkev a za svet. Bremena, ktorý blahoslavený Ján Pavol II dvíhal bez odporu, lebo vo všetkom sa privinul do Kristovho kríža. To sme tak hmatateľne videli na Veľký Piatok, týždeň pred smrťou, keď túlil vo svojej súkromnej kaplnke kríž Pána k svojmu srdcu. Aj preto bol pápež Ján Pavol II. blahorečený už 1. mája 2011.

Predstavený wadowického kláštora p. Vladimír Tochmanski, prijímajúc výrečnú relikviu škapuliara Jána Pavla II., mohol povedať: „Sluha Boží nezložil tie hnedé šaty Panny Márie, keď dostal čiernu kňazskú reverendu, keď dostal fialové biskupské šaty, červené kardinálske a biele pápežské. Tie hnedé karmelitánske šaty zostali na jeho pleciach do dňa smrti a boli nemým svedkom všetkých chvíľ života sv. Otca.“

 

Pápežova teológia ochranného znaku Márie - sv. škapuliara

V náuke Pána Pavla II. nachádzame tiež doktrinálne výpovede týkajúce sa teológie sv. škapuliara. Ešte ako krakovský metropolita, keď spozoroval, že z dôvodu pokoncilovej liturgickej reformy rang sviatku Škapuliarskej Matky Božej sa značne znížil, urobil príslušné opatrenia nielen v Poľsku, ale tiež na Apoštolskej Stolici, aby zachoval pozíciu tak spásonosnej pobožnosti. Teológiu a duchovnosť sv. škapuliara predložil Ján Pavol II. vo svojom príhovore ku Generálnej kapitule karmelitánov (O.Carm.) v roku 1983, kedy povedal: „v karmelitánskej duchovnosti jestvuje veľmi silný a hlboko zakorenený výhonok kristocentricko-máriin: ísť za Kristom nasledujúc Máriu. A táto duchovnosť má svoj viditeľný znak vo sv. škapuliari!“.

Počas návštevy farnosti Škapuliarskej Matky Božej v Mostacciano pod Rímom 15. januára 1989 Ján Pavol II. v improvizovanom príhovore k mládeži uviedol: „Nachádzam sa vo farnosti posvätenej Pani Karmelu. Musím vyznať, že v mladom veku, keď som bol taký ako vy, mi veľmi pomohla. Nedokážem presne definovať ako veľmi, ale som presvedčený, že ohromne. Pomohla mi nájsť milosť môjho veku, moje povolanie ... chcem o tom vydať svedectvo, lebo môže byť osožné každému z vás mladých. Je to veľmi zvláštny rozmer duchovné bohatstva Panny, Matky Krista, lebo jej karmelitánska misia, ktorá má začiatok na Hore Karmel vo Svätej Zemi, je zviazaná so šatami. Tie šaty sa volajú svätý škapuliar. Veľmi veľa vďačím karmelitánskemu škapuliaru v rokoch mojej mladosti. Lebo je pekná vec, že matka sa stará tiež o odev ... A možno deti potrebujú akési zvláštne šaty, čosi viac ako obvyklý odev? Pravdaže ona, Panna Karmelu, Matka svätého škapuliara hovorí nám o svojej materinskej starostlivosti, o svojej ustarostenosti o naše oblečenie. O naše oblečenie v duchovnom zmysle, o oblečenie nás do milosti Božej a o podpore toho, aby boli vždy biele tie šaty, ktoré, ako vieme, sme dostali podobne ako katechumeni prvých storočí, počas svätého krstu. Tie biele šaty sú symbolom tých duchovných šiat, do ktorých bola zaodetá naša duša – šiat milosti posväcujúcej.“.

Pri príležitosti 750. výročia sv. škapuliara napísal sv. Otec 25. marca 2001 list, v ktorom uviedol: „Škapuliar nám teda pripomína dve pravdy: na jednej strane ustavičnú ochranu  Najsvätejšej Panny, a to nielen počas našej životnej púte, ale aj vo chvíli prechodu do plnosti večnej slávy; na druhej strane vedomie, že úcta k Panne Márii sa nemôže obmedzovať na modlitby a pobožnosti na jej počesť  pri niektorých príležitostiach, ale musí vytvárať „odev“ (habitus), to znamená, musí sa stať trvalým postojom nášho kresťanského spôsobu života, prepojeného modlitbou a vnútorným životom prostredníctvom častej účasti na sviatostiach a prostredníctvom konania skutkov duchovného a telesného milosrdenstva. Tak sa škapuliar stane znakom „zmluvy” a  vzájomného spoločenstva medzi Máriou a veriacimi. Škapuliar predstavuje konkrétne dar, ktorý Ježiš na kríži zveril Jánovi a v ňom nám všetkým, ako aj dar,  ktorý dal svojej Matke, keď jej zveril svojho milovaného apoštola i nás všetkých, a tak ju ustanovil za našu duchovnú Matku.“.

Pred modlitbou Anjel Pána 24. júla 1988 pápež povedal: „V tomto mesiaci sme slávili spomienku na blahoslavenú Pannu Máriu z Hory Karmel, tak blízku pobožnosti kresťanského ľudu na celom svete a osobitne zviazanú so životom veľkej rehoľnej karmelitánskej rodiny. Naša myseľ sa utieka k svätej Hore Karmel, ktorú biblický svet považoval za symbol milosti, požehnania a krásy. Na nej karmelitáni postavili svoj prvý kostol posvätiac ho Panne Márii „Flos Carmeli (Kvetu Karmelu), ktorá zachovávala krásu všetkých čností. Chceli vyjadriť týmto spôsobom vlastnú túžbu úplného zasvätenia sa jej, súčasne stáleho spojenia svojej služby Márii so službou Kristovi. Početní karmelitánski mystici pochopili skúsenosť Boha vo svojom živote ako cesty dokonalosti – sv. Terézia od Ježiša, ako vstúpenia na Horu Karmel – sv. Ján z Kríža. V tom putovaní je prítomná Mária. Karmelitáni ju vzývajú ako Matku, Ochrankyňu a Sestru. Ako prečistá Panna sa stáva vzorom kontemplácie, pozorného počúvania a meditácie Božieho slova spolu s poslušnosťou vôli Otca cez Ježiša Krista v Duchu Svätom. Preto vlastne v Karmeli a v každej duši hlboko karmelitánskej kvitne život silnej a dôvernej jednoty s Máriou, akýsi nový spôsob života pre Boha a predĺženia lásky Božieho Syna k Márii, Jeho Matke, tu na zemi. Osobitnou milosťou Márie voči karmelitánskemu rádu je spomínaná ctihodná tradícia zviazaná s osobou sv. Šimona Štocka, ktorá oživila uprostred kresťanského ľudu mnohé duchovné ovocie. Ide o svätý karmelitánsky škapuliar, ktorý je znakom prináležania do karmelitánskeho rádu pre získanie podielu v duchovných dobrách a zároveň sprievodcom živej a synovskej pobožnosti k Márii. Skrze škapuliar ctitelia Márie z Hory Karmel vyjadrujú túžbu formovať svoj život podľa jej príkladu ako Matky, Ochrankyne, Sestry, prečistej Panny, prijmúc z čistým srdcom slovo Božie a oddajúc sa horlivej službe bratom. Túžim povzbudiť všetkých ctiteľov sv. Panny, aby sa horlivo modlili skrze jej príhovor o to, aby ich každého viedla istou cestou na cestách života, aby sme šťastne prišli na svätú Horu, ktorou je Ježiš Kristus, náš Pán.“

Spracovala Alexandra Tomečková OCDS

Pramene:

Szkaplerz Jana Pawla II, Wydawnictwo Karmelitów Bosych, Krakow 2009,

Papieski szkaplerz, Glos Karmelu 2/2006, str. 33,

Slawomir Oder, Saverio Gaeta: Prečo svätý, Karmelitánske nakladateľstvo Bratislava 2010,

p. Marian Zawada OCD: Panna Mária a Karmel, exercície OCDS 26. mája l993,

Kongregácia pre náuku viery: Fatimské posolstvo, Spolok sv. Vojtecha Trnava, 2006,

Mgr. Michaela Kniezová: Životopis Jána Pavla II.