Sedem hlavných hriechov - Obžerstvo

Zúbožený nahnevaný a hladný kohút zúfalo hľadal čosi pod zub. Podráždene ďobal sem a tam popod otiepky raždia, pomedzi lístie, okolo kameňov, dokonca ďobol aj za každý kamienok, ktorý našiel. Zrazu sa zastavil. Pred ním ležal akýsi čudný kameň, ktorý bol iný ako ostatné a neobyčajne žiaril. Kohút si ho rozpačito obzeral. A pochopil, že to nie je obyčajný kameň. Svedčil o tom jeho tvar, jeho lesk i rozmery. „Ľudia by ťa nazvali diamantom,” hundral si hladný kohút. „Diamant či kameň, pre mňa nemáš ani takú cenu ako ryžové zrnko,” zašomral, obrátil sa a zobal ďalej.

Tí, čo myslia len na jedlo, prechádzajú popri vzácnych hodnotách a ani si ich nevšimnú. Aby sme objavili niečo, čo má naozaj cenu, treba to hľadať. „Nedávajte, čo je sväté, psom, a nehádžte svoje perly pred svine, aby ich nohami nepošliapali, neobrátili sa proti vám a neroztrhali vás” (Mt 7, 6).[1]

Dnes sa veľa hovorí o ekológii životného prostredia, o tom, ako výpary všemožne poškodzujú ozónovú dieru a devastujú prírodu. Existuje aj ekológia ducha, v ktorej sa máme zamerať na výpary, ktoré putujú zo žalúdka do hlavy a zatemňujú náš rozum. Cestou k takémuto zatemneniu rozumu je ďalší hlavný hriech, obžerstvo. Nazýva sa aj nemiernosťou alebo nestriedmosťou v jedle a v pití.

Už sme na inom mieste spomínali, že spomedzi siedmich hlavných hriechov sa niektoré kategorizujú ako hriechy tela a hriechy ducha. Patria tam smilstvo a obžerstvo. Sv. Tomáš Akvinský súhlasí s tým, že hriech obžerstva nie je z tých „najhorších“, a to preto, že jeho podstata nespočíva v duchovnosti, ale v telesnosti. Je to hriech tela a tie sú možno najrozšírenejšie; nie sú však až také smrteľné. Človek sa môže pýchou, lakomstvom a smilstvom oddialiť od Boha, zriedka je to však kvôli tomu, že má ktosi plné brucho. Nemôžeme ho však bagatelizovať a vždy bude zaradený do kategórie hlavných hriechov; vtedy, keď človeka odvráti od jeho konečného cieľa a upne ho na pôžitok z obžerstva ako na konečný cieľ, a takto sa človek oddiali od Boha ako od svojho posledného a zároveň najdôležitejšieho cieľa.

Stredovekí moralisti rozoznávali päť druhov obžerstva a päť dcér obžerstva. Medzi druhy obžerstva patria: 1. pahltnosť – chvatné hádzanie do seba; 2. prepychovosť – bohatosť jedla; 3. nestriedmosť – nenormálne množstvo; 4. pažravosť – budem mať, čo chcem a kedy chcem; 5. prieberčivosť – dokonale pripravené jedlo. „Dcérami“ obžerstva sú: 1. neprimeraná veselosť, pri ktorej ostáva rozum stáť; 2. hlúpnutie – pochabé reči a správanie; 3. znečistenie – zvracanie; 4. mnohovravnosť – nemiernosť v reči; 5. prázdna a narušená myseľ, ktorá ráta iba množstvo odgrgnutí.[2]

Byť nemierny v jedle a v pití neznamená len to, že veľa jem a pijem. Väčšinou sa nám pred očami ukážu ľudia tlstí, obézni. Paradox dnešnej doby, v porovnaní napr. s viktoriánskou dobou, je v tom, že ak mal vtedy niekto aspoň trochu „sadla“, fáld a záhybov na sebe, bol to prejav hojnosti v protiklade k tým, čo boli vychudnutí. Tých považovali za spodinu a za chudobných. Nebolo tiež prípustné, aby mal niekto opálenú tvár od slnka a od práce – bol to prejav poddanstva. High society boli tí, čo mali peknú, bielu pokožku! Aký paradox dnešnej doby! Bledí a neopálení – nemajú na to a nechodia do solária; krásne opálené telá – to je radosť pozerať sa! Chudí (nie vychudnutí) sú vzorom pre tých, čo chcú schudnúť; nadopovaní steroidmi a naťahujúci sa s činkami – to sú ozajstné hviezdy a vzory, ktoré zapĺňajú titulné stránky bulváru, pretože oni chodia do „fitka“![3]

Obžerstvo, ktoré chápeme aj ako nemiernosť, znamená, že niekto môže byť aj posadnutý diétou. Výsledkom môže byť psychická porucha, ktorá sa prejaví vo forme bulímie alebo anorexie, prežierania sa až do takej miery, že nie som schopný nič stráviť a jem, čo vidím, no stále som hladný, lebo všetko vyvrátim, a na druhej strane som tak posadnutý jedlom, že ho až odmietam do tej miery, že nič nejem a stávam sa až podvyživeným.

Možno si povieme: Čo je na tom až také zlé, keď si občas doprajem viac jedla alebo alkoholu?

Existuje päť okolností, ktoré z obžerstva robia oveľa závažnejší hriech, než sa nám môže zdať:

1. Opilstvo – jeden z druhov obžerstva: alkohol vniesol do života človeka spustošenie tela a predovšetkým duše. To, čo bolo dané ako niečo dobré na obveselenie ľudského srdca, sa zmenilo na jeho degradáciu.

2. Obžerstvo vo forme jedla alebo pitia sa stáva postupne závislosťou a závislosť je základom každého hriechu. Každý z nás je od niečoho závislý („musím to mať za každú cenu!“).

3. V temnote hriechu, akým je obžerstvo, je ukrytá hlboká nevedomosť, niečo, čo je oveľa závažnejšie než mať iba prepchatý žalúdok. Človek si myslí, že keď si zaplní žalúdok, zaplní prázdno v sebe, hocičím. Koniec je vždy ten istý – rozčarovanie.

4. Spoločnosť sa každý deň dopúšťa hriechu nenásytnosti vzhľadom na prírodu. Všetko, čo sa zmení na zlato, postupne vychladne. Jedlo zničíme tým, že ho vstrebeme a potom... Všetky veci sa raz opotrebujú a zničia. Čo zostane potom?

5. Kresťania sa málo angažujú pri ochrane životného prostredia. Všetko pažravo využívame. Zdroje planéty sa raz skončia. A čo potom?[4]

Ako rozpoznáme nestriedmosť? Je znakom toho, že sa cítime akosi nesvoji, keď zjeme niečo, na čo máme chuť? Alebo keď si doprajeme niečo dobré? Je to ten pravý pocit viny, že sme boli nestriedmi? Jeden tvarohový koláč vybehám predsa na dráhe, alebo stačí, keď zájdem domov pešo, bez MHD. Problém nestriedmosti vzniká vtedy, keď je „prerušené spojenie medzi jedlom a jeho úlohou. Jedlo je na to, aby sa požívalo, aby posilňovalo telo, aby obohacovalo náš spoločný život a spríjemňovalo jeden z našich zmyslov – chuť. Nestriedmosť spočíva v tom, že ktosi stráca nadvládu nad tým, čo je alebo pije. Dvojitá porcia..., dvojitý „bavorák“... Nestriedmosť je chorobná túžba mať viac a viac. Preto sa tento hriech tak veľmi často spája s inými hriechmi – smilstvom a lakomstvom (chatové výjazdy sa väčšinou nekončia modlitbou ruženca...!, ale bolesťou hlavy a ´oknom´ alebo na záchytke či u gynekológa!). S týmito hriechmi sa nestriedmosť spája preto, lebo „najistejšou cestou, ako niečo mať či vlastniť, je vstrebať to do seba, zjesť to. Aj pornografia redukuje človeka na kus mäsa. Dokonca používa aj jazyk labužníka.“[5]

Existuje nejaký návod proti obžerstvu? Je jednoduchý, ale zároveň ťažký. Je to pôst. Nie diéta! Pôst odporúča sám Ježiš. Pôst nie je o zriekaní sa niečoho, čo mám rád, z dôvodu, že chcem schudnúť, alebo nepiť určitý čas. Pravým dôvodom pôstu je zaplnenie toho prázdna, ktoré vznikne po zrieknutí sa niečoho, čo mám rád. Pohnútkou obžerstva je zaplnenie z dôvodu prázdna, aké mám v duši. Pôst zaplňuje prázdno túžbou po Bohu. Odpoveďou na našu nenásytnosť je teda Ježiš Kristus.[6] Jeho osoba.

„Kresťanská odpoveď na obžerstvo je v tomto: je to rytmus hodovania a pôstu, schopnosť urobiť si čas a pochutiť si na belgickej čokoláde, talianskej zmrzline alebo na anglických jahodách, ak sú samozrejme zrelé!, a inokedy si toto všetko odoprieť, pretože naše najhlbšie, najvnútornejšie potreby nemôže uspokojiť jedlo, ale spoločenstvo s Bohom.“[7]

 

 

[1] FERRERO, B.: Štyridsať príbehov z púšte. Bratislava : Don Bosco, 1999, s. 52.

[2] KREEFT, P.: Návrat k čnosti. Bratislava : Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2007, s. 182.

[3] Porov. TOMLIN, G.: Sedm hlavních hříchů a jak je překonávat. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2009, s. 84.

[4] Porov. KREEFT, P.: Návrat k čnosti. Bratislava : Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2007, s. 182 – 184.

[5] Tamže, s. 184.

[6] Porov. tamže, s. 185.

[7] TOMLIN, G.: cit. d., s. 94.

 
 
P. Rudolf Bartal, OCD