Sv. Ján od Kríža Rady a výstrahy

Duchovná obnova OCDS, Bratislava - Notre Dame 20. 5. 2012

 

„Princ vlastnil nádherný diamant a bol naň náležite pyšný. No diamant sa raz poškodil a zostal nenávratne poškriabaný. Princa udalosť natoľko zarmútila, že sa rozhodol urobiť všetko pre to, aby diamant navrátil do pôvodného stavu. Nechal si zavolať popredných odborníkov a prikázal im uviesť diamant do pôvodnej podoby. Navzdory všetkým snahám sa však nikomu nepodarilo ryhu odstrániť či prekryť. Nakoniec sa objavil geniálny brusič drahokamov. Zručnou a trpezlivou prácou sa mu podarilo vyryť do diamantu ružu. Ryha sa zmenila na stonku a diamant na kameň oveľa väčšej krásy.“[1]

Z našich nedokonalostí a možno na prvý pohľad neriešiteľných situácií môžeme nakoniec vyjsť ako víťazi. Aj takéto momenty v našom živote sú veľmi dôležité, aby nám pomáhali objaviť v sebe krásu, krásu, ktorá je v nás – samého Boha. Cesta k takému objavu sa spája s výstrahami, ktoré ponúka sv. Ján od Kríža. Vo svojom menšom dielku ich adresuje osobám žijúcim v kláštore, ale pri menších úpravách sa dajú aplikovať aj v bežnom živote. Sú praktickou pomôckou pre tých, ktorí chcú „dosiahnuť v krátkom čase sväté sústredenie, duchovné mlčanie, obnaženosť a chudobu ducha, kde sa vychutnáva pokojné osvieženie Ducha Svätého a dosahuje sa zjednotenie s Bohom.“[2]

Sv. Ján od Kríža sa vo svojich Výstrahách zameriava na škody, aké môže spôsobiť svet, diabol a telo (zmyslovosť – egoizmus). Píše: „Svet je najmenej nebezpečný nepriateľ, diabol je veľmi ťažko rozpoznateľný nepriateľ a telo (sebectvo) je najhorší nepriateľ a jeho útoky trvajú, dokiaľ človek žije. Aby človek premohol jedného z týchto nepriateľov, musí premôcť všetkých troch; ak sa oslabí jeden, zoslabnú aj ostatní dvaja, a keď sú porazení všetci traja, duša už nemá s kým bojovať.“[3]

Prvým nepriateľom je svet. Vo výstrahách sa Ján od Kríža zameriava na to, aby sme spoznali, čo je nezriadená láska alebo sebecká láska k príbuzným, známym či k iným osobám. „Aby si všetkých ľudí miloval rovnako a usiloval sa na všetkých rovnako zabudnúť, či sú to príbuzní, alebo nie.“[4] V tejto výstrahe nejde Jánovi o to, aby sme nemilovali svojich; ide mu o to, aby prirodzená láska k nim bola neustále očisťovaná a zdokonaľovaná, tak isto ako aj láska k Bohu. „Cieľom tejto rady je uchrániť začiatočníka pred neskutočným množstvom drobných priateľstiev, ktoré pretŕhajú spoločenské vzťahy a vedú ho (začiatočníka) k tomu, že stráca pokoj pri krivdách a nespravodlivostiach. Zároveň ukazuje na bolestivú pravdu, že ak chceme iných väčšmi milovať, musíme k nim byť menej milí. Tu platí to, čo nás učí Ježiš: „Pravda vás vyslobodí.“ Asi v takom zmysle, ako sa ktosi raz vyjadril: „Občas treba uviesť svet a iných do pomykova, aby sme ho, ich, spasili, tak ako to urobil Ježiš.“[5] To neznamená, že budeme k nim nemilosrdní!

Druhou výstrahou sú časné dobrá a náš vzťah k nim. Nejde o to, aby sme ich nemali, ale aby sme na tých veciach nelipli a hľadali najprv Božie kráľovstvo. Lipnúť k časným dobrám bez zábran je veľkou prekážkou k slobode ducha a tak isto aj naše lipnutie alebo „horúčkovitá túžba po dokonalosti je menej kresťanská ako skutočný duch detstva, praktická dôvera a odovzdanosť do Božej prozreteľnosti“.[6]

Nakoniec je to výstraha, ktorá sa dá aplikovať v každom spoločenstve, komunite, ale aj v rodine: „vyhýbať sa straníckosti a sudcovskému postoju; nehovoriť v spoločenstve o inom a o jeho povahe, čo sa inému prihodilo, nezverejňovať to pod zámienkou svojej horlivosti alebo nápravy zla; postačí, keď sa to povie tomu, čo je zodpovedný, a on ho napomenie v príhodnom čase, nepohoršovať sa nad ničím, ani sa nečudovať tomu, čo vidím a nechápem, ale usilujem sa chrániť si dušu tak, že na to všetko čím skôr zabudnem...“ Ako píše Ján: „Keď si takto začneš niečo všímať, aj keby si žil medzi anjelmi, veľa vecí budeš pokladať za nedobré, pretože nechápeš ich podstatu. Ak sa nebudeš držať tejto výstrahy, hoci by si mal ten najlepší úmysel a snahu, dostaneš sa do diablových osídiel, ba už si v nich skutočne chytený, ak dovolíš, aby sa tvoja duša rozptyľovala takýmito vecami.“[7]

Druhým nepriateľom je diabol. Ján od Kríža píše, že zlý sa nás usiluje oklamať pod zámienkou dobra, a nie zla, lebo vie, že na zjavné zlo sa nedajú také osoby ľahlo nachytať. Preto musí byť taká osoba ostražitá, dokonca aj v tom, čo sa zdá byť dobré, najmä ak si to vyžaduje poslušnosť.[8] Táto výstraha sa týka plnenia si našich stavovských povinností. Dôležité je, aby sme unikali pred tým, čo nám chce zlý ponúknuť, aby sme robili naviac, a čo môže pre nás znamenať aj to, že neurobíme to, čo máme. Veľmi dôležitá je tu obozretnosť, viac ako prehnaná horlivosť, ktorá sa prejavuje v konaní vecí „naviac“. Druhou vecou je poslušnosť viery. Voči predstaveným, zákonitým autoritám, voči tým, čo nás riadia a spravujú; vo vzťahoch detí k rodičom... V našej poslušnosti ide o láskyplný plán, aký má Boh s nami a voči nám, a to diabol nevie pochopiť. Aby nás zmiatol a odradil nás, predkladá nám príležitosti, aby sme na svojich „predstavených“ hľadeli s menšou úctou než na Boha, ktorého zastupujú, nech by boli akíkoľvek.[9] Poslušnosť viery spočíva v tom, že tí, ktorí sú poverení niesť za nás zodpovednosť, ešte nevedia všetko a my im môžeme pomôcť – ako jednotlivci alebo ako spoločenstvo. Poslušnosť spočíva v počúvaní a vedie k slobode. Veľkú úlohu tu zohráva pokora. Ján od Kríža učí, aby sme sa tešili z dobra iných ako zo svojho vlastného a úprimne túžili, aby sa vo všetkom dávala prednosť iným ako nám. Je to istý druh duchovnej askézy, cvičenia, spočívajúci v prijímaní hlavne osôb, ktoré mi nie sú až také sympatické. Inakšie sa nedá pokročiť v láske k blížnemu a ani v nej nepokročíme; nechať sa radšej poúčať inými, ako by som mal ja poúčať iných.[10] Sv. Terézia z Lisieux napísala: „Dokonalá láska spočíva v tom, že znášame chyby iných, vôbec sa nečudujeme ich slabostiam a poúčame sa aj z najmenších čnostných skutkov, ktoré ich vidíme konať“

( Rkp C, 12 r).[11]

Posledným nepriateľom je telo - sebectvo, egoizmus. Ján od Kríža nás učí, že spoločenstvo je miestom formácie, miestom zmeny k lepšiemu. Ktosi nás tvorí slovom, iný skutkom, ďalší myšlienkou proti nám. Boh tu pôsobí ako stolár v dielni a používa pritom také nástroje, aké má, len aby z nás urobil dokonalé dielo. Poučuje nás, aká dôležitá je práca v našom živote. „Nezanedbávaj nijakú prácu len preto, lebo ti nie je po chuti alebo sa ti nepáči, ak si služba Bohu vyžaduje, aby si ju vykonal. Ani ju nerob iba pre potešenie, aké ti spôsobuje, ale snaž sa ju vykonať ako prácu, ktorá je nezaujímavá a nepríjemná, pretože inak nebudeš môcť dosiahnuť vytrvalosť a premôcť svoju slabosť.“[12] Na inom mieste nás poúča aj takto: „Merajme prácu podľa seba, a nie seba podľa práce.“ Táto výstraha sa dá aplikovať aj na vzťah zamestnanca a zamestnávateľa: Nemerajme človeka a ani si ho nevážme podľa toho, koľko vyprodukuje, ale preto, že je stvorený na Boží obraz! Ani nekonajme prácu pre vlastnú satisfakciu alebo pochvalu od iných.

Keď čítame tieto výstrahy Jána od Kríža, možno sa nám zdajú nedosiahnuteľné. To, k čomu nás Ján pozýva, je dokonalá sloboda; sloboda, ktorá nespočíva v tom, aby som robil, čo sa mi zachce, ale sloboda, ktorá ma robí čoraz lepším človekom.

 

 

[1] BERMEJO, C. J.: Príbehy na uzdravenie duše. Bratislava : Karmelitánske nakladateľstvo, 2011, s. 94.

[2] SV. JÁN OD KRÍŽA : Slová svetla a lásky. Bratislava : Lúč, 1999, s. 87.

[3] Tamže, s. 88.

[4] Tamže, s. 89.

[5] CUMMINS, N.: Wprowadzenie do nauki św. Jana od Krzyża. Krakov : 2012, s. 21.

[6] CUMMINS, N.: Osvobození k radosti. Úvod do nauky sv. Jana od Kříže.  Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 1994, s. 40.

[7] SV. JÁN OD KRÍŽA:  c. d., s. 93 - 94.

[8] Porov. tamže, s. 97.

[9] Tamže, s. 98.

[10] Porov. tamže, s. 100.

[11] Sv. Terézia z Lisieux: Súborné dielo. 1. zv. Príbeh mojej duše. Bratislava : Lúč, 1997, s. 255 - 256.

[12] SV. JÁN OD KRÍŽA:  c. d., s. 102 - 103.

 
 
P. Rudolf Bartal, OCD