Úcta k Panne Márii v Ráde bosých karmelitánov

Úvod

V konštitúciách nášho rádu sa píše o úcte k Panne Márii, ktorá formuje duchovný život každého karmelitána a aj jeho apoštolát. Jednou z priorít je aj apoštolát skrze škapuliar. Som si vedomý toho, že týmto textom sa nedá vyjadriť všetko, čo sa týka škapuliara, ale pokúsime sa priblížiť škapuliarsku pobožnosť, ktorú Cirkev tak veľmi uznáva. Na začiatku sa zameriame na mariánsky kult a postupne prejdeme k mariánskej úcte v karmelitánskom ráde, ako Máriu vidia karmelitáni; napokon sa zameriame na karmelitánsky škapuliar, na jeho teologický, duchovný a pastoračný význam.

 

Kult

Človek vyjadruje svoje duchovné túžby po niečom, čo je sväté, t. j. sacrum, čo je vyhradené iba pre Boha, a angažuje pri tom všetky svoje sily, svoje telo. Vyjadruje tak túžbu po niečom vyššom, vyjadruje svoj vzťah k Bohu, k božstvu. Správa sa pomocou vonkajších alebo vnútorných prejavov. Svoje vnútro prejavuje navonok v podobe vďaky, prosby, chvály. Všetko, čo prežíva, čo cíti, vyjadruje navonok vo svojom správaní a postojoch. Vonkajšie správanie sa vyjadruje hlavne v kulte, v spoločnom vyznávaní viery počas liturgických úkonov. Vonkajšie prejavy iba zosilňujú, prehlbujú kontakt so sacrum. Boh používa vonkajšie prejavy nábožnosti človeka na jeho posvätenie.[1] Klasická teológia hovorí o tom, že „kult je uctievanie Boha, najdokonalejšej istoty. Kult je jeden z najprirodzenejších postojov človeka“.[2] Kult upravuje vzťah medzi Bohom a človekom. Podľa Biblie iniciatíva týchto vzťahov prichádza od živého Boha, ktorý sa zjavuje človekovi a človek odpovedá tak, že ho adoruje, že adoruje Boha v kulte.[3] Klasická teológia delí kult na:

1. kult adorácie – cultus latria; táto úcta patrí jedine Bohu;

2. kult úcty – cultus dulia – úcta k svätým;

3. kult zvláštnej úcty – cultus hyperdulia –  uctievame si ním Máriu.[4]

Máriu si uctievame ako prvú svätú, ktorá patrí medzi zástup ostatných svätých. Patrí jej zvláštna úcta, nie je to však úcta, akú vzdávame Bohu. Z dejín sa dozvedáme, že úcta k svätým sa rozvíjala až 100 rokov po smrti Ježiša Krista, keď sa začali uctievať mučeníci ako svedkovia – martyros. Prvá modlitba k Panne Márii vznikla pravdepodobne až na konci 3. storočia a začiatkom 4. storočia. Bola to modlitba – „Pod tvoju ochranu.“

Svätý je človek, ktorý je vzorom pre ostatných veriacich. „Cirkev po dlhom skúmaní potvrdzuje čnosti, ktoré dosiahol. Svätý je pre ostatných pozvánkou a povzbudením k nasledovaniu. Ale tu si treba uvedomiť, že cieľom nasledovania svätého človeka nie je on sám, ale Ježiš Kristus, nasledovanie jeho lásky, akou miloval samého Krista. Svätý svojím životom dáva svedectvo o niekom Inom, nie však o sebe. Svätý je ten, kto nadobudol živé spoločenstvo s Bohom. Žije s Bohom. K svätým sa môžeme modliť a prosiť ich, aby za nás orodovali.“[5] „Boh prišiel medzi ľudí skrze Máriu a v Márii. Mária je cesta Boha k človekovi. Mária stojí medzi Bohom a človekom v zmysle dejín spásy: v Márii sa stretávajú dejiny Boha a človeka.“[6] Mária je tá žena, z ktorej Spasiteľ prijal ľudské telo. Vyzdvihnutie Márie nie následkom jej biologického materstva, ani jej biologického panenstva, ale jej povolania od Boha. Mária mala vždy prvé miesto medzi svätými.[7]

Nikto nepozná lepšie Máriu ako Ježiš a nikto nebol bližšie k Ježišovi, iba Mária.

            Hovoriť o úcte k Panne Márii môžeme iba v súvislosti s jej synom Ježišom. Pavol VI. vo svojej exhortácii, v ktorej sa venuje úcte k Panne Márii, hovorí, že „jediná cesta, ktorá vedie k Otcovi, je Kristus. Kristus je najvyšší vzor, ktorému musí učeník prispôsobiť celé svoje správanie, má zmýšľať tak, ako On, má žiť jeho životom a mať jeho Ducha. Cirkev vie, že úcta k Preblahoslavenej Panna Márii – podriadená úcte božského Vykupiteľa – má zvrchovaný význam pre obnovu kresťanského života.“ (MC 57)

Veľký ctiteľ Panny Márie – sv. Ľudovít M. Grignon vo svojom diele, v ktorom sa venuje úcte k Márii, hovorí, že „Kristus je alfa a omega, počiatok a koniec všetkých vecí. Pretože v ňom prebýva všetka plnosť Božstva a všetky ostatné plnosti milostí, čností a dokonalostí. Len On je jediný Majster, ktorý nás môže učiť. Ak teda, hovorí ďalej spomínaný autor, budujeme hlbokú úctu k Presvätej Panne, tak len pre vybudovanie dokonalejšej úcty k Ježišovi.“[8]

Úcta k Panne Márii nás nemôže vzďaľovať od Ježiša; táto úcta je skôr nevyhnutná, aby sme našli Ježiša, aby sme ho milovali a s láskou mu slúžili.[9] Katechizmus katolíckej Cirkvi učí a spomína aj citovaný dokument pápeža Pavla VI., že „úcta k Preblahoslavenej Panne Márii patrí k samej podstate kresťanského kultu. Cirkev jej právom preukazuje osobitný kult. Už od najstarších čias sa uctieva Mária ako Bohorodička – Theotokos (431 Efezský koncil) a veriaci sa utiekajú pod jej ochranu vo všetkých nebezpečenstvách. Tento kult, hoci je celkom osobitný, sa podstatne líši od kultu adorácie, ktorý sa preukazuje vtelenému Slovu.“ (KKC 971)

            Skutočná úcta k Márii sa vyjadruje v liturgickom kulte, tak ako ho potvrdila Cirkev.[10] V liturgickom kulte hovoríme o troch elementoch. Sú to: memoratio – spomienka. Tu sa odvolávame na texty Sv. písma, ktoré nám hovoria o tom, aká bola Mária, čím bola. Potom je to invocatio – vzývanie. V liturgii sa veľmi málo obraciame na Máriu, ale skôr cez Máriu sa obraciame k Bohu. Veneratio – uctievanie, velebenie – vyjadrujeme to zvolaniami, ako napr. Ave Maria, Salve Regina atď. Existuje aj mimoliturgická mariánska úcta. Vyjadruje sa v nasledovaní – imitatio a v službe – servitio. V prípade nasledovania ide o nasledovanie Márie v jej čnostiach.[11]  Máriu si máme uctievať ako vzor všetkých čností. Sú to evanjeliové čnosti. Pavol VI. vymenoval celý zoznam čností a myslím si, že nie je zlé pripomenúť si ich. Citujem jeho slová: „Príkladná svätosť Márie podnecuje veriacich, aby upreli svoje oči k Márii, ktorá žiari ako vzor čností. Ide o evanjeliové čnosti: „viera a poslušné prijímanie slova Božieho, veľkodušná poslušnosť, úprimná poníženosť, ochotná láska, rozvážna múdrosť, úcta k Bohu, ktorá pobáda horlivo plniť náboženské povinnosti, ďakovať za prijaté dobrodenia, prinášať dary v chráme, modliť sa v spoločnosti apoštolov, sila ducha vo vyhnanstve, v bolesti, dôstojná chudoba, ktorá skladá dôveru v Boha, bedlivá starostlivosť o Syna od poníženia jasieľ až po potupu kríža, panenská čistota, pevná a čistá manželská láska.“ (MC 57) Uctievanie Márie pomáha veriacim, aby rástli v milosti. Mariánska úcta, ako nás učí aj Cirkev na základe skúseností, ktoré nadobudla v priebehu storočí, pomáha veriacemu človekovi na ceste k dosiahnutiu vlastnej životnej plnosti (porov. MC 57).

            Úcta k Márii sa vyjadruje aj v liturgických sláveniach – sviatkoch jej zasvätených a taktiež v mariánskych modlitbách, ako je modlitba posvätného ruženca, ktorý je súhrnom celého Evanjelia (porov. KKC 971). Cirkev povzbudzuje veriacich, aby rozširovali úctu k Márii, hlavne cez liturgickú úctu a rôzne formy mariánskych pobožností. Jednou z foriem úcty Panny Márie je aj škapuliarska pobožnosť, tak veľmi propagovaná v karmelitánskom ráde.

 

Úcta k P. Márii v karmelitánskom ráde

Ježiš hovorí podobenstvo o zrne, ktoré keď hospodár vezme a vhodí do zeme, klíči a neskôr prinesie úrodu. S mariánskou úctou v Karmeli je to niečo podobné ako so spomínaným zrnom. Mariánska úcta sa rozvíjala a aj naďalej rozvíja. Mariánska úcta v Karmeli sa nesústreďuje na teológiu – mariológiu, ani sa nezaoberá mariánskou úctou iba teoreticky, ale od samého začiatku sa kladie dôraz na praktickú stránku, pretože Mária a jej úcta bola a je niečím, čo sa dá nazvať Totožnosťou. Mariológia pre Karmel je nielen teologická veda, ale je to vec kvality karmelitánskeho života, realizovanie vlastnej charizmy. Mária má svoje osobné miesto v Karmeli. Aj preto sa v spiritualite Karmelu pozerá na Máriu pomocou rôznych prirovnaní.[12] 

            Náš rád, ktorý sa oficiálne nazýva Rád bosých bratov Preblahoslavenej Panny Márie z hory Karmel si uctieva Máriu ako „požehnanú Pannu, Pani miesta – Domina loci – a ako Sestru.“ Jedna stredoveká sentencia hovorí, že Totus Carmelus Marianus est – Karmel je celý mariánsky. Karmelitáni sú spojení s Pannou Máriou od začiatku svojej existencie. Keď sa usadili na hore Karmel, zasvätili jej svoju prvú kaplnku. Bolo to v XII. storočí. Mária bola pre nich vzorom a modelom života, aby rozjímali nad Božím slovom vo dne i v noci a bdeli v modlitbách, ako hovorí naša Regula. V Márii videli svoju Matku, Patrónku a Sestru.[13] Mária bola titulovaná ako Domina loci. V XI. a XII. storočí vo feudálnej spoločnosti bola tendencia, že ak miesto bolo zasvätené Márii, nazvali ju aj Patrónkou miesta. Mať patróna miesta znamenalo, podľa vtedajšieho feudálneho zvyku, patriť niekomu do vlastníctva, mať zvrchovanú moc a byť od neho úplne závislý. Prví karmelitáni nazvali Máriu Domina loci – Pani a Patrónka – odovzdávajúc sa do jej vlastníctva.

            Mária je aj Sestra. Máme to oficiálne aj v našom názve: Bratia Preblahoslavenej Panny Márie z hory Karmel. Titul „bratia“ sa stal v dejinách predmetom otvorenej diskusie, najmä vtedy, keď dominikánski teológovia boli proti tomu, aby karmelitáni nazývali Máriu svojou Sestrou. Bolo to v XIV. storočí. V Ráde však tento Máriin titul nenašiel veľkú teologickú odozvu. Mária – Sestra znamenalo viesť ten istý štýl života ako Mária – sme jej bratia a snažíme sa žiť tým istým spôsobom ako ona. Mária sa predstavuje aj ako Požehnaná panna. Od začiatku bola Mária titulovaná ako prečistá Panna, požehnaná Panna. Kapitula v Montpellier v roku 1287 nariadila, aby sa rehoľníci modlili na chválu Požehnanej Panny Márie. Je to späté aj s duchom vtedajšej teológie, keď sa kládol dôraz na duchovnú čistotu. Karmelitáni sa snažia nasledovať Máriu v jej čistote, tak ako hovorí blahoslavenstvo: Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Človek je povolaný k tomu, aby sa stával čoraz viac Boží. Čistota, ktorá je cestou vnútorného poznania, nám napomáha ku kontemplácii. Byť čistého srdca znamená zamilovať sa do Boha, stretnúť ho, prežiť svoje osobné zvestovanie. Karmel od samých počiatkov dbal na čistotu, bral si vzor z príkladu otcov púšte. Čistota sa netýka iba morálnej stránky, ale byť čistý znamená byť slobodný od všetkého, čo nie je Boh.[14]

            Mariánsku symboliku v karmelitánskom ráde zastupuje aj biely plášť, ktorí rehoľníci nosia počas liturgických slávení. Karmelitáni spočiatku nenosili biely plášť, ale – povedali by sme – niečo ako pončo s bielymi a šedými pásmi. (odev indiánov). Až neskôr pápež Honórius IV. dovolil nosiť biely plášť, ktorý predstavoval zasvätenie v sľube čistoty s odvolaním sa aj na tajomstvo nepoškvrneného počatia Panny Márie.[15]

           

            Škapuliar

            Najcharakteristickejším prejavom karmelitánskej mariánskej pobožnosti a zbožnosti je úcta k Panne Márii Škapuliarskej. Odkiaľ sa vzala v našom ráde úcta ku škapuliaru? Veď aj dominikáni majú škapuliar, aj iné rády alebo kongregácie. Skúsme sa tu pozastaviť, skôr ako si povieme niečo o škapuliari – svätenine. Karmelitáni boli pustovníci. Boli to bývalí križiaci, ktorí sa vybrali do Svätej zeme za účelom oslobodiť sväté miesta od mohamedánov, ale aj zbohatnúť. Niektorí križiaci sa usadili na hore Karmel a začali tu pôsobiť ako pustovníci. Vybrali si za patrónku Máriu a nazvali sa „bratia Preblahoslavenej Panny Márie z hory Karmel“. Počas neutíchajúcich problémov a bojov so Saracénmi mnohí pustovníci opustili Karmel a vrátili sa späť do Európy. Usadili sa na Cypre a potom v Európe. Európa v XIII. storočí neprijala karmelitánov príliš pohostinne, pretože to boli pustovníci a príliš sa venovali modlitbe. Pápež Inocent IV. zmodifikoval Regulu a karmelitáni sa stali žobravým rádom – mendikantmi, tak ako františkáni alebo augustiniáni. Mnohí cirkevní predstavitelia chceli rád zrušiť, alebo spojiť s iným rádom. Vo vtedajšej dobe bola taká tendencia, že nové rády, okrem františkánov a dominikánov, sa mali riadiť buď regulou sv. Augustína alebo sv. Benedikta. Kľúčovým momentom v ráde a v jeho existencii bolo videnie sv. Šimona Stocka, ktorý bol v tom období generálnym predstaveným.[16] Modlil sa v noci s 15. na 16. júla 1251 k Márii slovami antifóny Flos Carmeli  - Kvet Karmelu a prosil ju o pomoc. Ako hovorí tradícia, ukázala sa mu Mária a dala mu škapuliar, hovoriac: „Prijmi, najmilší synu, škapuliar tvojho Rádu ako znak môjho bratstva. Toto je privilégium pre teba a pre tvojich bratov: každý, kto zomrie s týmto škapuliarom, bude zachránený.“ Asi o 70 rokov neskôr pápež Ján XXII zverejnil tzv. „Sobotňajšiu bullu“, v ktorej sa odvoláva na zjavenie Márie a ako sa neskôr začalo zbožne veriť, Panna Mária už v prvú sobotu po smrti vyslobodí z očistca karmelitánov a taktiež spolubratov, ktorí zachovávali čistotu podľa svojho stavu, modlili sa a nosili karmelitánsky habit. Veriaci ihneď pochopili, že obliecť si rúcho znamená vstúpiť do bratstva rádu a do bratstva s Máriou.“[17] 

 

Čo je to škapuliar?

Prvotný význam škapuliara bol praktický, lebo slúžil ako zástera pri práci. Škapuliar sa prehadzuje cez hlavu a spočíva na prsiach a na chrbte. Latinský význam slova scapula označuje ramená, plecia, chrbát.[18]

            Škapuliar je časť rehoľného habitu, má hnedú farbu. Pre veriacich, ktorí ho nosia, je prispôsobený. Je to „mini–habit“, ktorý pozostáva z dvoch kusov tmavohnedej látky, spojených dvoma stužkami alebo povrázkami. Jedna časť spočíva na pleciach, druhá na prsiach. V roku 1910 Pius X. dovolil z praktických dôvodov nosiť medailu. Plátenný karmelitánsky škapuliar je hnedej farby. To je dôležité, lebo existujú aj iné škapuliare. Ale karmelitánsky je hnedý. Či má byť s obrázkom? Nie. Stačí, keď je hnedý. Ale na medaile musí byť na jednej strane Božské Srdce a na druhej strane Panna Mária.

 

Škapuliar je svätenina 

„Sväteniny sa volajú Cirkvou stanovené posvätné znaky, ktorých cieľom je pripraviť ľudí na prijatie ovocia a posväcovať rozličné situácie života.“ (KKC 1677) Sväteniny neudeľujú milosti Ducha Svätého, ale pomocou modlitby Cirkvi veriaceho uspôsobujú na spoluprácu s ňou (porov. KKC 1670). Medzi sväteniny zaraďujeme aj modlitbu Anjel Pána, ruženec, krížovú cestu, čítanie Svätého písma, kríž, obrazy Krista, Márie, svätých, medailóny a svätenú vodu (porov. KKC 1667). Škapuliar je svätenina. Škapuliar je znak bratstva, ako ho nazvala Panna Mária, keď ho odovzdala Šimonovi Stockovi.

Ako môžeme rozumieť tie slová, ktoré Mária adresovala Šimonovi a ostatným, ktorí budú nosiť škapuliar? Niekto si povie: „Veď nosím škapuliar! A určite budem spasený.“ Existuje tu veľké nebezpečenstvo a aj pokušenie vnímať škapuliar iba ako nejaký talizman alebo amulet, ktorý nám otvorí nebeskú bránu. To, že nosím škapuliar, ešte neznamená, že budem spasený. Povedali sme, že je to svätenina a každá svätenina ma uspôsobuje na prijatie milostí. Účinnosť tohto znaku závisí od našej viery a horlivosti. Fakt, že nosíme škapuliar, nám nerozmnoží milosť. Potrebná je vnútorná dispozícia, uspôsobenie na prijatie milostí. Prejavuje sa to v neustálej práci na sebe a v konaní milosrdných prejavov lásky voči blížnemu.[19] Znamená to, že škapuliar ma k niečomu zaväzuje. Kto zbožne nosí škapuliar a žije podľa životného stavu, tomu škapuliar pomáha. Mária mi vyprosuje cez škapuliar milosti potrebné k tomu, aby som žil dobre a zbožne. Zbožné nosenie škapuliara spôsobuje, že môžem získať čiastočné alebo úplné odpustky – v niektoré karmelitánske sviatky, najmä 16. júla na slávnosť Panny Márie z hory Karmel (Škapuliarskej, Karmelskej). Škapuliar by mal byť pre každého, kto ho nosí, regulou kresťanského života. Má nám pripomínať naše kresťanské povinnosti a dávať istotu, že Mária bude za nás orodovať.[20] „Ak veriaci odpovedajú na lásku Panny Márie, žijú v istote, že ich bude chrániť v nebezpečenstvách života i v hodine smrti, a v dôvere, že aj po smrti bude za nich prosiť tá, ktorá sa s materinskou láskou stará o bratov svojho Syna..., až kým neprídu do nebeskej vlasti.“[21]

 

Povinnosti, vyplývajúce z nosenia škapuliara

Nosenie škapuliara si vyžaduje určité povinnosti. Zaväzujeme sa nosiť ho v prvom rade deň a noc. Kto prijal škapuliar, stáva sa členom karmelitánskej rodiny a má účasť na duchovných dobrách Rádu. Tak ako rehoľníci sľubujú Bohu a zaväzujú sa žiť podľa evanjeliových rád čistoty, chudoby a poslušnosti, takisto aj ten, kto nosí škapuliar, zaväzuje sa žiť podľa svojho životného stavu. Nosením škapuliara je pozvaný k hlbšej a pravidelnej modlitbe, tak ako je to zvykom v Karmeli, usiluje sa prijímať každý deň Eucharistiu, častejšie pristupovať k sviatostiam, snažiť sa v svojom živote uskutočňovať hlavné prikázanie lásky k Bohu a blížnemu, uctievať Máriu a nasledovať ju v jej čnostiach. Na začiatku sme spomínali jej čnosti, ktoré vymenoval Pavol VI.[22] Čnosti, ktoré najviac charakterizujú Máriu, sú: pokora, čistota, poslušnosť Božiemu slovu. Škapuliar ma pozýva, aby som nadobúdal tieto čnosti.

            Škapuliar je zrkadlom Máriinej pokory. Čnosť pokory je pravdou, pravdivým poznaním toho, čím sme a akú hodnotu máme pred Bohom a ostatnými ľuďmi; znamená tiež vzdať sa seba a dopustiť, aby Boh pôsobil v mojom živote svojou milosťou. Pokora je základom všetkých čností.

            Škapuliar je zrkadlom Máriinej čistoty. Mária bola počatá  bez poškvrny hriechu. Boh sa ukazuje tým, čo majú čisté srdce. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Z čistého srdca sa rodí radosť, prenikavý pohľad na Božie veci, dôvera v Boha, úprimná kajúcnosť, poznanie samých seba a vlastných hriechov, skutočná pokora a veľká láska k Bohu a ľuďom.

            Škapuliar je znakom Máriinej poslušnosti. Máriin príklad vedie veriacich k tomu, aby sa pripodobnili Matke Božieho Syna, ktorá bola pri Synovi pri jeho narodení, pri poklone Troch mudrcov, pri jeho smrti a zmŕtvychvstaní. Mária nás učí počúvať Božie slovo, plniť vôľu Otca, zachovávať slovo vo svojom srdci, bdieť na modlitbách s apoštolmi a očakávať prisľúbeného Ducha Svätého.[23]

Škapuliar je pre veriacich nástrojom kresťanského života:

a/ Žiť ako Máriini bratia a sestry v spoločenstve s Karmelom, v prehlbovaní jeho ducha, žiť jeho ideály a históriu, modliť sa a spolupracovať s ním.

b/ Dávať Márii priestor vo svojom živote, žiť duchom Márie – vo viere, nádeji a láske.

c/ Napodobňovať Pannu modlitby, venovať Bohu čas, rozjímať o tajomstvách spásy, zúčastňovať sa na liturgii Cirkvi, najmä na Eucharistii, každodenne sa modliť aspoň časť Liturgie hodín alebo niektoré žalmy či svätý ruženec. Žiť svoj život tak, aby sa celý deň stal modlitbou a modlitba životom.

d/ Napojiť sa na Kristovo veľkonočné tajomstvo dobrovoľným sebazapieraním.

e/ Pracovať na diele evanjelizácie. Kto nosí škapuliar, stotožňuje sa s poslaním Karmelu. Byť apoštolom škapuliara, apoštolom chudobných, apoštolom zmierenia, spravodlivosti, starostlivosti o chorých a chudobných.[24]

            Škapuliar má aj svojho mučeníka. Je ním Izidor Bakanja (1855 -1909), pochádzajúci zo Zairu. Narodil sa v rodine pohana. Prijal krst od trapistov a veľmi si zamiloval mariánsku pobožnosť. Prijatím škapuliara sa podujal na evanjelizáciu medzi svojimi rodákmi. Zomrel ako mučeník. Belgický správca plantáže ho nútil k tomu, aby si zložil škapuliar, a keď to nevykonal,  tak ho zbil, že po šiestich mesiacoch zomrel na následky zranení so slovami na ústach: „Zomieram, lebo som kresťan.“[25]

 

Záver

Skutočná mariánska úcta má zmysel iba vtedy, keď vedie ku Kristovi. Mária nám ukazuje cestu, ktorým smerom sa vybrať. V karmelitánskom ráde je mariánska pobožnosť vyjadrená najviac skrze škapuliar. Škapuliar je jedna z možností, ako kráčať na ceste ku Kristovi. Pomáha nám udržiavať si synovský a dôverný vzťah s Máriou, pripomína nám primát duchovného života a potrebu modlitby a povzbudzuje nás k láske k Bohu a k blížnemu.[26] Dokonca aj svätý otec Ján Pavol II nosil už od detstva škapuliar. „Noste svätý škapuliar. Ja ho nosím stále a veľa som získal vďaka tejto pobožnosti. Duchovnosť Márie sa prejavuje v znaku škapuliara, ktorý nosím od detstva. Zostal som mu verný, on je moja sila“ (1980).

 

 

 

[1] Porov. M. Zawada: Tren królewskiej szaty. Kraków 2000, s. 161.

[2] S. Stasiak: ABC teologii dogmatyczne., Wrocław 1997, s. 275.

[3] Porov. Slovník biblickej teológie, red. X. L. – Dofour, Zagreb, 1990, s. 491.

[4] S. Stasiak, tamže, s. 276.

[5] Cześć Maryja dzisiaj. Propozycje pastoralne, red. W. Beinert, Warszawa 1992, s. 39 – 47.

[6] M. Zawada, tamže, s. 162.

[7] Porov. Cześć Maryja dzisiaj..., tamže, s. 48 – 49.

[8] L. M. Grignon: O pravej úcte k Panne Márii.  Košice 1993, s. 33 -34.

[9] Porov. tamže, s. 34.

[10] Porov. Sz. Praśkiewicz: Najświętsza Maryja Panna w życiu duchowym.  Kraków 2002, s. 67.

[11] Porov. S. Stasiak, tamže, s. 277.

[12] Porov. J. Zieliński: Maryja w źyciu Karmelu. Kraków 2001, s. 22.

[13] Porov. Sz. Praśkiewicz, tamže, s. 72.

[14] Porov. M. Zawada, tamže, s. 55 – 62.

[15] Porov. J. Zieliński, tamže, s. 48.

[16] Porov. Sz. Praśkiewicz, tamže, s. 74 -76.

[17] Obrad požehnania a vkladania škapuliara Preblahoslavenej Panny Márie z hory Karmel, Priechod 2002, s. 8- 9.

[18] Porov. J. Zieliński: Pod ochranou škapuliara.  Bratislava 2003, s. 17.

[19] Porov. tamže, s. 20.

[20] Sz. Praśkiewicz, tamže, s. 79 - 83.

[21] Obrad požehnania..., tamže, s. 9.

[22] Porov. Sz. Praśkiewicz, tamže, s. 83.

[23] Porov. Obrad..., s. 12.

[24] Porov. tamže, s. 13 -15.

[25] Porov. J. Zieliński, Maryja w źyciu Karmelu, tamže, s. 47 - 48.

[26] Porov. Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí, Direktórium a ľudovej zbožnosti a liturgii. Zásady a usmernenia, Trnava, 2005, s. 175.

 
P. Rudolf Bartal, OCD