Škapuliar – znak spásy

V živote človeka zohrávajú znaky a symboly dôležitú úlohu. Už kniha Genezis nám hovorí o tom, že Boh stvoril človeka ako duchovno – telesnú bytosť. Človek vyjadruje svoje pocity, to, čo cíti,  pomocou znakov a symbolov. Vníma tak svet a skutočnosti, ktoré sú okolo nás. Človek ako spoločenská bytosť potrebuje znaky a symboly, aby mohol komunikovať s inými pomocou reči, posunkov a úkonov. To isté platí aj vo vzťahu k Bohu. Človek vo vzťahu k Bohu hľadá slová, rôzne formy, znaky, pomocou ktorých môže nadviazať kontakt, dialóg s Bohom. Hoci nám o Bohu hovorí viditeľný hmotný svet a človek pomocou rozumu môže dospieť k existencii Boha, čitateľnými znakmi jeho prítomnosti vo svete sú svetlo a noc, vietor a oheň, voda a zem, strom a ovocie. Tieto znaky hovoria o Bohu a symbolicky vyjadrujú jeho veľkosť a blízkosť.

V dejinách sa Boh prihováral k ľuďom cez znaky a obrazy. Jedným z obrazov je aj medený had. Medeného hada spomína, i keď nepriamo, aj dnešné evanjelium:  Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý Syn človeka, aby každý, kto v neho verí, mal večný život. Izraeliti, ktorých viedol Mojžiš cez púšť do zasľúbenej krajiny, reptali proti Bohu a Mojžišovi. Boh, ako hovorí kniha Numeri, poslal na ľud jedovatých hadov, ktorí ich hrýzli, a z ľudu Izraela veľa ľudí pomrelo (Nm 21, 6). Keď ľud prišiel k Mojžišovi a uznal, že zhrešil, Boh prikázal Mojžišovi, aby vyrobil medeného hada, a nikto z pohryznutých, keď sa pozrel na hada, nezomrel. A práve tento medený had bol predobrazom ukrižovaného Krista. Toho Ježiša Krista, v osobe a diele ktorého sa naplno zjavuje Boh. Tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka.

V dnešnom evanjeliu sme počuli, že Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Boh v dejinách prostredníctvom prorokov, svätých a v plnosti časov prostredníctvom svojho Syna ukázal ľuďom spôsoby – obrazy, znaky, slová, pomocou ktorých sa môžu spájať s Neviditeľným  a získavať jeho milosti. Ježiš nám zanechal sviatosti. Je ich sedem. Duch Svätý po Turiciach prostredníctvom týchto sviatostných znakov posväcuje celú Cirkev. Pomocou týchto znakov sa môžeme s Bohom rozprávať, pomáhajú nám, získavame odpustenie, záchranu a zdravie.  

Okrem sviatostí však existujú aj sväteniny. Nie sú to sviatosti, ale sú to posvätné znaky, ktoré pripravujú ľudí na prijatie ovocia sviatostí a posväcujú rozličné situácie nášho života. Svätenín je viacero. Stačí spomenúť ruženec, krížovú cestu, čítanie sv. Písma, modlitbu Anjel Pána, obrazy svätých, Ježiša, Márie atď. Účinnosť týchto znakov nie je automatická, ale závisí od našej viery a horlivosti. Samotný fakt, že si zavesíme na stenu obraz Panny Márie, nám nerozmnoží milosti. Potrebná je vnútorná dispozícia, pripravenosť človeka. Aby sme v našom živote zakúsili ovocie svätenín, potrebná je viera, obrátenie, osobná modlitba a iné čnosti.

            Dnes chceme hovoriť o škapuliari. Som si vedomý, že za týchto pár chvíľ sa nedá všetko opísať a ani vyčerpať. Zameriame sa na škapuliar ako na znak, ktorý karmelitáni dostali prostredníctvom Panny Márie.

Škapuliar je svätenina. Je to znak. Povedali sme, že je to posvätný znak. Je to znak spásy. V akom zmysle? Karmelitáni boli pustovníci. Boli to bývalí križiaci, ktorí sa vybrali do Svätej zeme s cieľom oslobodiť sväté miesta od mohamedánov, ale aj zbohatnúť. Niektorí križiaci sa usadili na hore Karmel a začali tu pôsobiť ako pustovníci. Vybrali si za patrónku Máriu a nazvali sa bratmi Preblahoslavenej Panny Márie z hory Karmel. Počas neutíchajúcich problémov a bojov so Saracénmi mnohí pustovníci opustili Karmel a vrátili sa späť do Európy. Usadili sa na Cypre a potom v Európe. Európa v XIII. storočí neprijala karmelitánov príliš pohostinne, pretože to boli pustovníci a veľa času venovali modlitbe. Pápež Inocent IV. modifikoval Regulu a karmelitáni sa stali žobravým rádom – mendikantmi, tak ako františkáni alebo augustiniáni. Mnohí cirkevní predstavitelia chceli rád zrušiť alebo spojiť s iným rádom. V tej dobe bola tendencia, že nové rády, okrem františkánov a dominikánov, sa mali riadiť buď regulou sv. Augustína alebo sv. Benedikta. Kľúčovým momentom v ráde a v jeho existencii bolo videnie sv. Šimona Stocka, ktorý bol v tom období generálnym predstaveným. V noci z 15. na 16. júla 1251 sa modlil k Márii slovami antifóny Flos Carmeli  - Kvet Karmelu – a prosil ju o pomoc. Ako hovorí tradícia, ukázala sa mu Mária a dala mu škapuliar, hovoriac: Prijmi, najmilší synu, škapuliar tvojho Rádu ako znak môjho bratstva. Toto je privilégium pre teba a pre tvojich: každý, kto zomrie s týmto škapuliarom, bude zachránený.“

Asi o 70 rokov neskôr pápež Ján XXII. zverejnil tzv. „Sobotňajšiu bulu“, v ktorej sa odvoláva na zjavenie Márie; neskôr sa začalo zbožne veriť, že Panna Mária už v prvú sobotu po smrti vyslobodí z očistca karmelitánov a taktiež spolubratov, ktorí zachovávali čistotu podľa svojho stavu, modlili sa a nosili karmelitánsky habit.

 

Ako môžeme rozumieť slovám, ktoré Mária adresovala Šimonovi a ostaným, ktorí budú nosiť škapuliar? Niekto si povie: „Veď nosím škapuliar! Určite budem spasený!“ Existuje tu veľké nebezpečenstvo a aj pokušenie vnímať škapuliar iba ako nejaký talizman alebo amulet, ktorý nám otvorí nebeskú bránu. To, že nosím škapuliar, ešte neznamená, že budem spasený. Povedali sme, že je to svätenina a každá svätenina ma uspôsobuje na prijatie milostí. Účinnosť tohto znaku závisí od našej viery a horlivosti. Skutočnosť, že nosím škapuliar, mi nerozmnoží milosť. A predsa mnohí inteligentní ľudia, katolíci, veria talizmanom a rôznym kamienkom, pribíjajú podkovy na domy, len aby mali šťastie v živote, veria horoskopom a vešteniam. Veriť v moc škapuliara znamená mať vieru dieťaťa. Znak škapuliara predstavuje a vyjadruje osobný kontakt s Máriou.

Jedna pani sa pred svojím obrátením venovala horoskopom a verila v prevteľovanie; dokonca aj čarovala. Po svojom obrátení prijala škapuliar, zriekla sa čarovania a rôznych praktík. Prihodila sa jej udalosť, na ktorú nezabudne asi do konca svojho života. Počas spánku cítila, že ju sleduje nejaká osoba;  pocítila chlad a ťažko sa jej dýchalo. Počula hlas, ktorý jej hovoril, aby odhodila škapuliar. V tom momente sa začala modliť k Márii, držiac pritom škapuliar. Porozumela, že zlý duch sa bojí Márie. Uvidela, ako škapuliar na jej prsiach svieti ako slnko, a satan – strašne škaredý – zo strachu utiekol. Zverila sa kňazovi a povedala: „Otče, nevedela som, že škapuliar má takú veľkú moc.“

Áno! Má moc, keď je sprítomnením Máriinej osoby! Božia Matka vie, že budeme musieť viesť vojnu s hriechom, so svetom i satanom. Vie, že satan vypovedal vojnu jej i jej potomstvu.  Nie usuwa z naszej drogi niebezpieczeństw i konieczności walki, ale pośród tej walki daje nam swoją obecność jako obronę i ratunek

Škapuliar nosili dokonca aj pápeži nášho storočia, ale aj predošlých storočí. Pavol II., Gregor XIII., Lev XI., Pius XII., Pavol VI., Ján Pavol II. Keď zvolili pápeža Leva XI. a chceli mu dať dole škapuliar, povedal: „Nechajte pri mne Máriu, aby ma Mária neopustila.“ Ale vari najvýraznejšie to povedal pápež Ján Pavol II.: „Noste svätý škapuliar. Ja ho nosím stále a veľa som získal od tejto pobožnosti. Máriina duchovnosť sa prejavuje v znaku škapuliara, ktorý nosím od detstva. Zostal som mu verný, on je moja sila.“

            Ako kedysi Izraeliti pozerali na  medeného hada a boli zachránení, tak aj ten, kto s vierou prijíma škapuliar, modlí sa k Márii a žije svedomite podľa svojho stavu, bude zachránený pred očistcom. Mária to prisľúbila.

Ak chceš prijať škapuliar, prijmi tento znak spásy s vierou a láskou.

 

 

                                                                                                                                                      P. Rudolf Bartal, OCD