Mária – vzor modliacej sa Cirkvi

Veľmi často sa pýtame, čím je modlitba. Veľmi často hovoríme: neviem sa modliť, mám problém s modlitbou, neviem sa sústrediť, som roztržitý... Každý jeden z nás si môže doplniť celý zoznam situácií a chvíľ, keď sa nevedel modliť, keď mu modlitba „nešla“.

Hovoríme o modlitbe, ale vieme, čo je to modlitba, ako sa máme modliť?

Učiteľka Cirkvi, najmladšia z troch žien duchovného života, sv. Terézia z Lisieux povedala o modlitbe: „Pre mňa je modlitba vzletom srdca, jednoduchým pohľadom na nebo, výkrikom vďačnosti a lásky v skúške i v radosti.“ (KKC 2558)

Pokračujeme v rozjímaní nad tajomstvom škapuliara; dnes by som sa chcel spolu s vami pozastaviť nad tajomstvom modlitby v živote Márie, ukázať, aký význam spĺňala modlitba v jej živote a ako by mala vyzerať naša modlitba.

V obrade prijatia škapuliara, v rubrikách, ktoré vysvetľujú obrad škapuliara, sa píše: „Napodobňovať Pannu modlitby, ktorá zachovávala Božie slovo vo svojom srdci, venovať istý čas stretnutiu s Bohom v modlitbe, rozjímať o tajomstvách spásy, zúčastňovať sa na Liturgii Cirkvi, najmä Eucharistie. Konať tak, aby každý prejav života, zameraný na prítomnosť živého Boha, stal sa modlitbou a modlitba zasa životom pri plnení každodenných povinností a práce.“

Mária je pre nás vzorom modlitby, vzorom modliacej sa Cirkvi.

Pri čítaní Božieho slova poznávame jednotlivé udalosti zo života Ježiša, čo sa udialo v Nazarete, v Betleheme, sledujeme jeho zázraky, jeho činnosť, boli sme pri tom, keď Ježiš odovzdával Máriu – svoju matku – za matku apoštolovi Jánovi pod krížom. Týmto spôsobom sa stáva Mária matkou Cirkvi a my jej deťmi. Ale pri dôkladnejšom listovaní strán Evanjelia, alebo iných listov NZ, zisťujeme, že sa hovorí veľmi málo o Márii. Mária vystupuje v troch podstatných momentoch Ježišovho života, ktorými sú:  Vtelenie, Veľkonočné tajomstvo, Turíce.

Pozastavme sa nad týmito momentmi a zistime, aká bola Máriina modlitba. KKC

(Katechizmus Katolíckej Cirkvi) v bode 2617 – 2619 hovorí o Máriinej modlitbe:

V okamihu Vtelenia prichádza k Márii anjel Gabriel, aby jej zvestoval veľké veci. Mária oslavuje Boha za všetko, čo Boh urobil v jej živote,  chválospevom Magnifikat – Velebí moja duša Pána. Je to jej chválospev, ale zároveň chválospev celej Cirkvi, a je aj vzdávaním vďaky za plnosť milostí, ktoré jej Boh udelil. 

V Božom slove sa stretávame so slovami, ktoré vyjadrujú Božiu veľkosť, krásu Boha, piesne a hymny, ktoré zvelebujú jeho veľkosť. Človek sa ponára do Božej veľkosti, ospevuje jeho vlastnosti –  svätosť, moc a múdrosť, jeho večnosť a dobrotu, veľkomyseľnosť. Koľkokrát sme sa dostali do situácie, keď sme povedali niekomu, že je spoľahlivý. Niekedy je veľmi dôležité, za určitých okolností dať druhému človeku pocítiť, ako veľmi si ho ceníme a ako úprimne s ním počítame. Existuje aj taký spôsob chvály, ktorý patrí tomu najkrajšiemu, čo môže jeden človek povedať druhému, keď sa z neho teší a povie mu aj to, čo pekné na ňom nachádza a vidí. Urobí mu to dobre. Boh nepotrebuje naše chvály, ani nechce, aby sme ho ubezpečovali o tom, aký je dobrý. Pre nás je to však forma najčistejšej a najskutočnejšej modlitby, keď môžeme Boha chváliť a obdivovať jeho svätosť a nádheru.

Mária nás popritom učí aj ďakovať. Je dôležité, aby sa človek naučil ďakovať. Ako sa niekto musí cítiť, keď nám niečo pomôže a my mu ani nepoďakujeme. O čo viac musíme Bohu ďakovať za to, čo nám dáva: za vieru, za tajomstvo, že sme sa mohli znovuzrodiť z Neho, za všetko, čo sa odohráva medzi Bohom a nami. Treba však rozšíriť vďaku aj za to, čo je ťažké, čo je trpké a nepochopiteľné. 

Evanjelium nám zjavuje Máriu ako ženu modlitby prosby, keď sa s vierou prihovára na svadbe v Káne Galilejskej, keď začalo ubúdať víno. Mária prosí Ježiša o to, čo je potrebné pre svadobnú hostinu, aby sa ostatní dobre cítili. Táto svadobná hostina je predobrazom inej hostiny a je ňou slávenie Eucharistie, hostina Baránka, ktorý na prosbu Cirkvi dáva nám svoje telo a svoju krv. Čo sa stalo? Mária bola vypočutá. Ježiš nikdy neodmietne prosbu svojej matky.

Aj na Kalvárii sa Mária modlila. Aká bola tam jej modlitba? Evanjelista Ján hovorí, že Mária stála pod krížom. Ona stála pod krížom a adorovala svojho Syna, bola mu blízko. Jej modlitba bola modlitbou bolesti, modlitbou utrpenia, bola utrpením samým. Jej sila pramenila práve z toho, že stála pod krížom. Je to až paradoxné, ale v Kristovom kríži je sila. V odumretí, v našej smrti. Modlitba ma učí zomrieť sebe a patriť jedine Bohu. Modliť sa pod krížom znamená vziať kríž a ísť za Ježišom. 

Mária sa nachádzala aj vo večeradle, keď spolu s učeníkmi očakávala príchod Ducha Svätého. Modlila sa spolu s apoštolmi. Ako spomína evanjelista Lukáš, všetci boli vedno na tom istom mieste a náhle sa strhol hukot z neba. Každý z nich hovoril rozličnými jazykmi. Bola tam aj Mária. Po Turiciach sa učeníci rozišli a hlásali evanjelium. A Mária? Mizne v najhlbšom mlčaní. Bola „prvou klauzúrovou mníškou“. Po Turiciach jej život zostal ukrytý v Bohu. Mária objavila povolanie modliacej sa duše, zatiaľ čo apoštoli šírili Evanjelium. Mária zostala vo večeradle. Ako keby chcela ukázať, že Cirkev sa nezaobíde bez modliacej sa duše. Podporuje apoštolov.

Mária je pre nás vzorom modliacej sa Cirkvi a vzorom modliacej sa duše.

Dokonalým vzorom modlitby pre nás je však Ježišova synovská modlitba, ktorú konal v samote, v skrytosti, ktorá v sebe zahŕňala láskyplný súhlas s Otcovou vôľou až po kríž a neochvejnú dôveru, že bude vypučutá. (KKC 2620)

Mária iste sledovala, ako sa Ježiš modlí, ona ho priam adorovala: v Betleheme, keď ležal na slame, keď ho obetovala v chráme, keď sa radoval na svadbe v Káne Galilejskej, keď visel na kríži. Bola mu najbližšie, a preto sa môžeme od nej učiť modlitbe, ktorá bola modlitbou chvály, prosby, utrpenia, ale nadovšetko modlitbou vytrvalou.  

P. Rudolf Bartal, OCD