Sviatosť krstu 2. časť

– „ ... ktorého si, Panna, v chráme obetovala“

Duchovná obnova OCDS, Notre Dame 22. 2. 2009

V Katechizme Katolíckej Cirkvi, ktorý je pokladnicou a zhrnutím kresťanskej viery, sa píše o Ježišovom živote a konkrétne o tom, ako máme prežívať jednotlivé tajomstvá jeho pozemského života. „Ježiš nežil svoj život pre seba, ale pre každého jedného z nás. V celom svojom živote sa prejavuje ako náš vzor. Je dokonalý človek, ktorý nás pozýva, aby sme sa stali jeho učeníkmi a nasledovali ho; svojou poníženosťou nám dal príklad, ktorý máme nasledovať, svojou modlitbou priťahuje k modlitbe, svojou chudobou vyzýva, aby sme dobrovoľne prijali núdzu a prenasledovanie.“ (KKC 519 – 520)

V našich zamysleniach nad ružencovými tajomstvami, ktoré hovoria o našom krstnom zasvätení, by sme sa dnes zastavili nad tajomstvom Ježišovho života – konkrétne jeho detstva; týmto tajomstvom je obetovanie Ježiša v chráme. Zamyslime sa však aj nad zmyslom obety v našom živote.

Existuje hra, ktorú mnohí poznáme. Je to Domino. Táto hra spočíva v tom, že hráči majú kocky, ktorých sa musia čo najskôr a najrýchlejšie zbaviť. Táto hra je nezvyčajná v tom, že vyhrávaš vtedy, ak strácaš. Ak máš vyhrať, musíš sa prvý zbaviť všetkých kociek. Musíš dať, aby si získal, musíš stratiť, aby si dostal, nesmieš mať nič, aby si sa dostal na vrchol. To je význam hry Domino. Kto stratí, ten získa. Znie to paradoxne v súvislosti s touto hrou, ale také sú jej pravidlá. Toto pravidlo o strate je veľmi úzko spojené s náukou Evanjelia. Učí nás tomu sám Ježiš. Aj tajomstvo obetovania Ježiša v chráme nás tomu učí. A učí nás to tiež prežívať okamih nášho krstu a konkrétne ten okamih, keď nás rodičia obetovali Nebeskému Otcovi.   

Zákon predpisoval, že keď sa narodil chlapec, na 40. deň po narodení mal byť predstavený v chráme. V prípade dievčat to bolo po 80 dňoch. Rodičia mali priniesť obetu a vykúpiť svoje deti. Panna Mária bola v chráme obetovaná Bohu, aj Ježiš ako prvorodený syn bol obetovaný v chráme. Obeta Máriiných rodičov, Joachima a Anny, spočívala v tom, že dali Bohu to, čo mali najradšej – ovocie svojej lásky. Máriu, ktorá bola pre nich darom, odovzdali Bohu ako dar. Podobne to bolo aj s Ježišom. Mária a Jozef vo svojom živote zakúsili veľkú radosť, ktorá bola výsledkom lásky, lásky k Bohu a k jeho príkazom: obetovali spoločne to, čo milovali, Ježiša,  a obetovali ho tomu, koho milovali nadovšetko – Bohu, a to ich urobilo šťastnými. Manželia Jozef a Mária dávajú to, čo je im najdrahšie: Dieťa, ktoré im daroval  Boh. Aj kresťanskí rodičia obetujú Bohu svoje dieťa pri krste a vyslovujú pritom tieto slová: „Bože, žehnaj naše dieťa, aby jeho život bol tebe na slávu, jemu na spásu, nám na radosť a svetu na osoh.“

Každá obeta, vykonaná z lásky, sa nám dvojnásobne vráti. Ako povedal Ježiš: Kto stratí, ten získa. Všetky záležitosti každého dňa, našu prácu, naše skutky – to všetko môžeme obetovať Bohu na jeho slávu.

Otázka pre rodičov: Dokázali by ste obetovať svoje dieťa Bohu, keby sa ono rozhodlo pre zasvätený život? Povinnosťou rodičov je podporovať svoje deti pri výbere svojho povolania, pomáhať im v tom, nie však im v tom brániť! Katechizmus Katolíckej cirkvi nás učí, že rodičia majú deti podporovať, modliť sa za nich, usmerňovať ich, nie však im brániť. Ak tak konajú, konajú  proti tomu, čo vyslovili pri krste, keď dieťa obetovali Bohu...

A vy mladí? Ak sa rozhodujete pre manželstvo alebo zasvätený stav, pamätajte na jednu vec: Ak sa darujete Ježišovi, On vám nič nezoberie, ba ešte vám pridá. A vo svojom živote uvidíte veľké veci. Príkladov je veľa, nedajte si ich zastrieť falošnými ponukami a reklamami, ktoré aj tak klamú.

Mária nás učí aj životu sebaobetovania sa. Učí nás objavovať v živote pravú tvár Boha a chápať zmysel obety, zmysel života v Bohu. „Výraz ´kresťanská Európa´, zdá sa, prestáva byť platný. Čo robiť? Riešenie je jednoduché, hoci pre mnohých nereálne. Vrátiť sa od kultúry blahobytu ku kultúre obety. Obyvatelia Európy musia mať deti a musia začať pracovať. Inak Európa odumrie.“ Každá obeta je spojená so vzdaním sa toho, čo máme radi. Obetovať znamená stratiť, aby som mohol získať večný život. Preto sme na svete, aby sme už teraz okúsili, aký dobrý je Pán!

Príklad, ako prežívať obetu vo svojom živote, nám poskytuje jedna veľmi dobre známa biblická postava. Bol to Abrahám. Udalosť z jeho života nám je dobre známa. On, starec, mal od Boha prísľub, že jeho neplodná žena – Sára – mu porodí syna, ktorý bude dedičom. Abrahám uveril a to sa mu počítalo za spravodlivosť. Boh ho vystavil veľkej skúške. Mal obetovať svojho syna. Boh od neho žiadal syna. Boh žiada od Abraháma absolútnu lásku srdca. „My, ktorí sme vždy pripravení sťažovať sa pre skúšky, ktoré prichádzajú a doliehajú na nás, by sme mali pamätať na túto udalosť. Obetovať to, čo nemilujeme, je ľahké. Oslobodiť sa od nejakého bohatstva – je ľahké. Ale ponúknuť Bohu skutočnú lásku svojho srdca, to je ťažké.“ Bohu sa neponúkajú vyradené veci, Boh neprijíma „z druhej ruky“ – „second hand“. „Bohu sa ponúka najväčšia láska. Iba ak nekonečne miluješ, môžeš ponúknuť Bohu najväčšiu lásku. Môžeš ponúknuť Bohu svojho Izáka, Izáka svojho vlastného srdca, jediného, milovaného, pretože iba Boh môže byť hodný takej obety a iba Boh môže byť takto milovaný.“ To je prejav veľkej viery.

Nedávno (19. októbra 2008) boli blahorečení rodičia sv. Terézie z Lisieux, Ľudovít a Zélia Martinoví. Ich život bol životom veľkej obety. Museli sa zriecť svojich predstáv o tom, že svoj život zasvätia Bohu v kláštore. Ich život bol veľmi plodný, po fyzickej i duchovnej stránke. Mali deväť detí. Štyri zomreli ako maličké, ostalo päť dievčat, z toho boli štyri karmelitánky, jedna dokonca svätá a učiteľka Cirkvi – sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša, potom jedna vizitantka – Leónia, ktorá zomrela v povesti svätosti. Dnes sa na jej hrob chodia modliť rodiny, ktoré majú problémové deti, deti s ťažkou povahou alebo hyperaktívne deti. Rodičia Martinoví obetovali svoj čas Bohu, rodine, deťom a ich výchove a Boh sa odvďačil za ich obetu. Zo života Ľudovíta Martina je známa jedna veselá udalosť: V mladosti chcel vstúpiť k augustiniánom v Alpách vo Francúzsku. Podmienkou prijatia bola znalosť latinčiny. Nemohol sa ju naučiť, a preto ho poslali domov. Ktosi o ňom napísal, že práve tá slabosť a neschopnosť naučiť sa latinskú gramatiku a jej zložité deklinácie síce spôsobila, že musel z kláštora odísť, ale neskôr sa stal otcom svätice...

Človek dokáže obetovať všetko, len aby ten druhý bol šťastný. Máriin život nás tomu učí v plnej miere.

 

 

P. Rudolf Bartal, OCD