Sviatosť krstu 3. časť

– „... ktorý bol pokrstený v Jordáne a začal svoje verejné účinkovanie...“

Duchovná obnova OCDS,  Notre Dame 19. 4. 2009

„Nemecký básnik Rilke býval istý čas v Paríži. Každý deň, cestou na univerzitu, prechádzal spolu so svojou francúzskou priateľkou veľmi rušnou ulicou. Na rohu tejto ulice sedávala žobráčka, nehybne ako nejaká socha. S vystretou rukou a s pohľadom upretým na zem prosila okoloidúcich o almužnu. Rilke jej nikdy nič nedal, zatiaľ čo jeho spoločníčka jej občas podala nejakú mincu. Raz sa ho mladá Francúzka spýtala: „Prečo tej chudere nikdy nič nedáš?“ – „Mali by sme niečo darovať jej srdcu, a nie rukám,“ odpovedal básnik.

Na druhý deň prišiel Rilke s nádhernou, sotva rozvitou ružou. Vložil ju žobráčke do ruky a chystal sa odísť. Vtom sa stalo čosi nečakané. Žobráčka zdvihla zrak, pozrela sa na básnika, namáhavo vstala, chytila ho za ruku a pobozkala mu ju. Potom si pritisla ružu k hrudi a odišla.

Celý týždeň ju nebolo vidieť. Na ôsmy deň sedela znova na svojom mieste, na rohu ulice, mlčanlivá a nehybná ako vždy.

„Z čoho celý ten čas žila, keď si nič nevyžobrala?“ pýtala sa mladá Francúzka.

„Z ruže,“ odpovedal básnik.

Existuje len jeden problém, jediný na zemi. Ako vrátiť dôležitosť duchovna, ako vzbudiť nepokoj srdca. Treba, aby bolo ľudstvo zavlažované zhora, aby naň zostúpilo čosi, čo sa podobá gregoriánskemu chorálu. Ako vidíte, nedá sa žiť ďalej a myslieť len na chladničky, politiku, rozpočty a krížovky. Tak sa ísť dopredu nedá.“[1]   

Kiežby sme pochopili zmysel nášho krstu a začali podľa neho aj žiť!

Krst je po grécky baptizein, čo znamená „ponoriť, pohrúžiť“. Toto ponorenie do vody symbolicky vyjadruje pochovanie katechumena – toho, kto prijíma túto sviatosť, v Kristovu smrť (porov. KKC 1214).

Pri požehnaní krstnej vody počas liturgie Veľkonočnej vigílie sa slávnostným spôsobom pripomínajú veľké udalosti dejín spásy, ktoré sa stali predobrazom samotného krstu (porov. KKC 1217). Z biblického hľadiska sa na tajomstvo krstu môžeme pozerať na základe týchto udalostí: hneď na začiatku bolo stvorenie vody, ktorá je prameňom života a plodnosti; potopa za čias Noema a koráb, v ktorom sa   zachránilo celkovo osem ľudí, je obrazom Cirkvi; prechod cez Červené more a vyslobodenie Izraelitov z Egypta symbolizuje vyslobodenie od hriechu skrze krstnú vodu a nakoniec prechod cez Jordán do zasľúbenej zeme Kanaán, ktorá je obrazom večného života (porov. KKC 1218 – 1222). Všetky tieto predobrazy sa spájajú v Ježišovi Kristovi, ktorý zostúpil do vôd Jordánu a dal sa pokrstiť Jánom Krstiteľom. Krst, ktorý udeľuje Ján, bol krstom, kde iní vyznávali svoje hriechy. Ježiš, ktorý bol bez hriechu, tým, že „vstupuje do vôd Jordána a začína svoje verejné účinkovanie, vstupuje na miesto hriešnikov ako výraz jeho solidarity s ľuďmi, ktorí sa previnili, ale túžia po spravodlivosti, vyznávajú svoje hriechy, túžia po zmene života.[2] Symbolikou tohto procesu je ponáranie do vody, v ktorej ja znázornená ničivá sila vody – smrť, ale aj zdroj života. „Veľké vody – Níl, Eufrat a Tigris sú veľkými darcami života. Aj Jordán je pre svoje okolie prameňom života až dodnes. Ide tu o očistenie, o vyslobodenie sa zo špiny minulosti, ktorá ťaží a znetvoruje život – ide o nový začiatok, teda o smrť a vzkriesenie, o to, aby človek začal žiť úplne nanovo. Ide tu o nové narodenie. Toto sa neskôr rozvinie v kresťanskej teológii krstu.“[3] 

Ježišov krst je historickou udalosťou. Jeho krst a začiatok verejného účinkovania je spojený s veľkými dejinnými, svetovými udalosťami, ktoré predstavuje Rímska ríša. Jeho pôsobenie sa dá historicky presne datovať. Tak hovoria a píšu aj evanjelisti, ktorí vymenúvajú ľudí, verejne známych aj z iných historických zdrojov. Evanjelista Lukáš píše: „V pätnástom roku vlády cisára Tibéria, keď Poncius Pilát spravoval Judeu a Herodes bol tetrarchom v Galilei, jeho brat Filip tetrarchom v Itúrei a trachonitídskom kraji a Lyzaniáš tetrarchom v Abilíne, za veľkňazov Annáša a Kajfáša...“ (Lk 3, 1)[4]

Na Ježiša v momente krstu zostupuje Duch Svätý v podobe holubice, ktorá  symbolizuje aj niečo nové, čo ho čaká. V čase potopy holubica prinášala správy o stave vôd po potope, ale symbolizovala aj pokoj, koniec skazy na zemi. Ježiš po pokrstení v Jordáne prináša pokoj svetu. Ježiš bol pokrstený Duchom Svätým, a tak začína svoje verejné účinkovanie – účinkovanie kráľa, proroka a kňaza, ktoré sa charakterizuje v ohlasovaní príchodu Božieho kráľovstva a v naplnení proroctiev o ňom samom ako o Božom služobníkovi, o ktorom písali proroci.

Čo to znamená pre nás? Aký význam má Ježišov krst v našom živote? Ako ho máme prežívať my?

V prvom rade si musíme uvedomiť, že tak ako bol Ježišov krst zaradený do veľkého kontextu ľudských dejín, tak isto aj náš krst je pre nás prozreteľnou výzvou a zároveň uvedomením si toho, že krstom sme sa stali osobami, ktoré majú tvoriť dejiny. Nie sme tu náhodne. To, že som bol pokrstený v takej a nie inej dobe, nie je náhoda, ale Boh to tak chcel. Po druhé, musíme si uvedomiť, že krstom máme účasť na trojakom povolaní Krista – kňaza, proroka a kráľa. Pri krste sme boli pomazaní svätou krizmou, voňavým olejom, ktorý sa svätí na Zelený štvrtok pri omši Svätenia olejov. V minulosti sa krizmou pomazávali králi, kňazi a proroci a bol im daný dar Ducha Svätého. Aj teraz sa pri kňazskej alebo biskupskej vysviacke pomažú ruky kňaza a hlava biskupa. Pri krste sme boli pomazaní krizmou, stali sme sa kresťanmi, čiže pomazanými Duchom Svätým. Krizma je odvodená od Christos (pomazaný). Byť pomazaný znamená byť posvätený, konsekrovaný – vyčlenený zo sféry profánnej (svetskej) a začlenený do sféry posvätnej. Žijeme vo svete, a to znamená, že sme aj zodpovední za svet a za ľudí.    

 

Účasť na Kristovom kňazstve spočíva v zjednotení s ním, s jeho obetou na kríži a v oddaní seba samých a všetkých svojich síl a činností jemu samému (porov. ChL.14). Všetky naše skutky, modlitby, apoštolské podujatia, manželský a rodinný život, každodenné práce, duchovné a telesné zotavenie, ak sa konajú v Duchu, ba aj životné ťažkosti, ak sa trpezlivo znášajú, môžu sa sťať obetou, ktorú pri slávení Eucharistie môžeme prinášať Bohu skrze Ježiša Krista (porov. KKC 901). Účasť na Kristovom kňazstve majú laici aj v takých službách, ako napríklad lektor, akolyta – mimoriadny rozdávateľ sv. prijímania... (porov. tamže, 903).

 

Účasť na prorockom úrade Krista spočíva v hlásaní Božieho kráľovstva svedectvom vlastného života a silou slova (ChL 14). Za čias Ježiša bolo „kráľovstvo Dávida rozbité, následník trónu, ktorým je Ježišov zákonný otec, je remeselník z provincie Galilea, ktorá bola osídlená pohanským obyvateľstvom. Izrael znovu žije v Božej temnote; prisľúbenia Abrahámovi a Dávidovi akoby upadli do Božieho mlčania. Znovu sa stáva aktuálnym nárek: Už nemáme prorokov! Zdá sa, že Boh opustil svoj ľud. A práve preto je krajina plná nepokojov.“[5] Či nie sú tieto slová o situácii kráľovstva v Judei aktuálne aj pre dnešnú dobu? Svet žije v temnote, viera upadá, aktuálnym sa stáva nárek: Nemáme prorokov. Tých, ktorí nie sú diplomati, ktorí sú slobodní, schopní prekvasovať spoločnosť, ktorí vedia mlčať a ich mlčanie znepokojuje priemerných, tých, ktorí si myslia, že sú múdri; sú to tí, čo sa modlia...[6]

 

A nakoniec povolanie kráľa. Je to rozvíjanie kráľovstva v dejinách. Prežívanie kráľovského povolania a účasti na Kristovom kráľovskom úrade spočíva v živote boja so sebou samým, v prekonávaní kráľovstva hriechu, v sebadarovaní v láske a spravodlivosti, v službe Ježišovi, ktorý je prítomný vo všetkých bratoch a sestrách, hlavne v tých najchudobnejších. (Porov. ChL 14)

Každý kráľ bol ustanovený preto, aby vládol nad kráľovstvom jemu zvereným, ale aj preto, aby sa staral a bdel nad tými, ktorí patrili do jeho kráľovstva. Účasť na Kristovom kraľovaní spočíva aj v zodpovednosti za iných, za ich spásu. Kristus nemal trón zo zlata, ani korunu či zlaté jablko. Jeho trónom bol kríž, v rukách držal trstinu ako symbol posmechu a na hlave mal korunu z tŕnia. A predsa bol, zostal a je kráľom naveky. Svojou smrťou na kríži nám navrátil kráľovstvo lásky a zvíťazil nad hriechom.

Prijatím krstu sme sa stali vlastníkmi Ježiša Krista, a tak sa pre nás stali aktuálnymi slová, ktoré Ježiš zveril svojim učeníkom, ale aj nám. Je to jeho misijný príkaz: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta." (Mt 28, 19 – 20)

 

 

 

[1] FERRERO, Bruno: Vôňa ruže. Bratislava : Don Bosco, 1999, s. 5 – 6. 

[2] Porov. RATZINGER, Joseph – BENEDIKT XVI.: Ježiš Nazaretský. Trnava : 2007, s. 35.

[3] Tamže, s. 33.

[4] Porov. tamže, s. 29.

[5] RATZINGER, Joseph – BENEDIKT XVI.: Ježiš Nazaretský. Trnava : 2007, s. 30.

[6] Porov. PRONZATO, Alessandro: Nepohodlné evanjeliá. Bratislava : 2001, s. 187 – 192.

.

 

 

 
P. Rudolf Bartal, OCD