Modlitba začiatočníkov

Duchovná obnova OCDS, Bratislava - Notre Dame 19. 6. 2011

 

(12. kap.)

Istý mladík sa raz opýtal jedného svätého pustovníka: „Povedz mi, aká je najrýchlejšia cesta k Bohu?“ Pustovník sa usmial a vraví: „Zjedz takúto hubu.“ Mladík zarazene vykríkol: „Veď tie sú jedovaté!“ „Presne tak,“ prisvedčil starec.

„Neexistujú skratky k Bohu, treba prežiť celý život“ (B. Ferrero: Koľko stojí zázrak, s. 25).

Takisto je to aj s našou modlitbou, keď z nej robíme cieľ nášho života. Ak nemáme svojho učiteľa a majstra modlitby, potom sa stáva, že dosť často v našom živote, v našom putovaní k Bohu sa kdesi na ceste zastavíme alebo začíname stagnovať. A práve preto nám aj Boh prostredníctvom svätých, ktorí tiež prešli cestu hľadania jeho samého skrze modlitbu, ponúka ako pomôcku ich osobnú skúsenosť.

Naša učiteľka modlitby, sv. Terézia od Ježiša, nám vo svojej autobiografii zanechala štyri spôsoby polievania záhrady vodou. Pomocou vedra zo studne, pomocou rumpálu, pomocou vody z rieky alebo potoka, a nakoniec pomocou výdatného dažďa. V našich zamysleniach sledujeme, s akým pedagogickým prístupom a erudíciou nám svätá sprostredkúva svoje poznatky a rady. Celá 12. kapitola Života svätej Terézie sa zameriava na jeden dôležitý problém, ktorému sa začiatočníci nevyhnú, a tým problémom je, keď sa chce niekto povzniesť k Bohu bez neho samého.

Už hneď na začiatku 12. kapitoly Života nám Terézia chce povedať, že všetko je milosť. Opisuje to vo svojom známom pevnom rozhodnutí sa (determinada determinación), o pevnom rozhodnutí sa a láske. Píše o tom, aby sa duša snažila o najhorlivejšie úkony, aby v sebe utvrdila pohotovosť a odvahu, aby rozmnožila v sebe Božiu lásku a zároveň povzbudzuje k tomu, aby taká duša pokračovala v nadobúdaní čností. Upozorňuje na jednu dôležitú vec: v našom duchovnom živote, v živote modlitby, aj keď sme vynaložili veľa úsilia, „nám musí byť jasné, že zbožnosť, o ktorú ide, si nemôžeme zaslúžiť, ani ju nedosiahneme sami, ak nám ju neudelí Boh“ (Ž 12, 1). A ďalej nás vystríha: „Duša, ktorú Boh nepovzniesol z tohto stupňa vyššie, urobí lepšie, keď to prijme ta, ako to je. Nech sa nesnaží ísť a stúpať hore vlastnými silami. Na to treba pamätať. V opačnom prípade sa napácha veľká škoda“ (Ž 12, 2).

Z našej modlitby nemôžeme urobiť žiadnu techniku. Nemodlíme sa preto, aby sme si splnili svoju kresťanskú povinnosť alebo aby sme mali dobrý pocit, ale preto, lebo milujeme. Hnacím motorom našej modlitby musí byť láska. Pápež Benedikt XVI. vo svojej druhej encyklike Spe salvi (o nádeji) sa na tému modlitby vyjadril takto: „V modlitbe sa človek musí naučiť, o čo môže skutočne Boha prosiť – čo je hodno Boha. Musí sa naučiť, že sa nemôže modliť proti druhému. Musí sa naučiť, že si nemôže žiadať povrchné a pohodlné veci, po ktorých práve túži – je to malá a pomýlená nádej, ktorá ho odvádza ďaleko od Boha. Musí očisťovať svoje túžby a nádeje. Musí sa oslobodiť od skrytých lží, ktorými klame sám seba“ (Spe salvi, 33).

Terézia od Ježiša žila v období reformácie a v období prívržencov Martina Luthera, ale aj veľkého duchovného prebudenia na poli mystiky. Volá sa to aj obdobie „Zlatý vek španielskej mystiky“. Pred svojím obrátením, ale aj počas zakladania nových reformovaných karmelitánskych kláštorov sa stretávala s rôznymi prúdmi, ktoré chceli, povedali by sme, silou-mocou presadiť mystiku na základe subjektívneho prežívania a chceli dosiahnuť tento stav duše pomocou rozumu – iba rozumu a pomocou neho sa mohli povzniesť do mystickej skúsenosti a tiež v určitom momente tohto procesu zanechali všetko, čo bolo telesné, dokonca aj človečenstvo Ježiša, a „veslovali“ do hlbín čistého ducha božskosti“ (Alvarez: Komentár k Životu). Vo svojom živote na to veľmi dbá a upozorňuje. „Začiatočník, tak ako všetci, ktorí sa modlia, sa pripravuje a prispôsobuje na prijatie daru od Boha, ale nemôže Pánovi záhrady a vody určiť čas. Preto svätá Terézia neustále zdôrazňuje, aby sa duša nedvíhala vyššie, kým ju Boh nepodnesie“ (Alvarez: Komentár k Životu). „Kto by chcel siahať vyššie a vlastnými krídlami sa vzniesť duchom, aby zacítil duchovné chute, ktoré mu nie sú udelené – ako sa mi zdá – stratí jedno aj druhé. Tie potechy nedosiahne žiadnou dotieravosťou, lebo sú to nadprirodzené veci“ (Ž 12, 4). Terézia ďalej píše: „A ak by sme tak konali a úplne vyradili používanie vlastného rozumu, zostaneme chladní a hlúpi“ (Ž 12, 5).  Je to lekcia pre čitateľa, aj pre dnešného človeka 21. storočia, keď sa presadzujú rôzne techniky meditácie bez „námahy“ a človek podlieha pokušeniu urobiť z vlastnej modlitby psychologickú techniku, a pomocou nej sa vzniesť do výšav mystiky (porov. Alvarez: Úvod k Životu, s. 81). 

Najjednoduchším návodom a pomôckou sv. Terézie pre tento stupeň modlitby, ale aj pre modlitbu vôbec, je človečenstvo Ježiša Krista. Je to jej osobná skúsenosť a rada. Ponúka začiatočníkom to, čo bolo počas mnohých rokov záchranou pre ňu samu a aj pre nás. Píše: Začiatočník (duša) „sa môže postaviť do prítomnosti Krista, nech s ním často rozpráva a nech sa snaží zamilovať si jeho človečenstvo tak, že na neho stále myslí. Nech ho prosí o pomoc vo svojich potrebách, nech s ním plače, nech sa s ním teší a raduje a nech sa snaží, aby na neho nezabúdala. A to všetko nie pomocou naštudovaných modlitieb, ale pomocou jednoduchých slov, ktoré vyvierajú z jej túžby. Je to výborný spôsob, ako v krátkej dobe získať veľa milostí“ (Ž 12, 2). A na povzbudenie ešte píše: „Kto sa usiluje o to, aby žil v takej vzácnej spoločnosti, a zo všetkých síl sa snaží, aby miloval Pána Boha, ktorému dlhujeme veľmi veľa, ten podľa môjho názoru postúpil veľmi ďaleko“ (Ž 12, 2). Ak z našej modlitby necítiť zbožnosť, ale pritom robíme to, čo máme, buďme napriek tomu Bohu veľmi vďační! Skôr ďakujme Bohu za to, že môžeme byť v jeho blízkosti. Našou úlohou je robiť Ježišovi radosť tým že sme pri ňom, že sme s ním (porov. Mk 3, 14). „Žiť v stálej prítomnosti Božej, v prítomnosti Ježiša Krista pomáha v každom stave a je to najlepší prostriedok, ktorý nám pomôže rásť a prejsť z prvého na druhý stupeň modlitby“ (Ž 12, 3).

To Terézia píše o Ježišovom človečenstve počas modlitby. K tomu je však potrebná veľká dávka pokory. Boh pôsobí až priveľmi len preto, že sa nám už dáva, že sa k nám chce priblížiť – k takým, akí sme. A bola by to veľká pýcha z našej strany – chcieť ešte viac bez jeho pomoci a moci.

Zopakujme si to ešte raz: Dokiaľ nás Boh nepovznesie a my budeme chcieť urobiť niečo viac bez neho, nikam sa nedostaneme. Nebudeme schopní ani kontemplovať ani rozjímať. Ak nám to chce Boh dať, dá nám to a pochopíme veľa za krátku chvíľu. Ak si však budeme nahovárať, ako píše svätá, že to zvládneme sami, tak je to nedostatok pokory. A keď to urobíme, tak nám je z toho nanič – ako skokanovi, ktorý sa chystá na skok do vody, ale cíti, že ho niekto drží zozadu, a vie, že nedosiahol to, čo chcel, aj keď do toho vložil veľa svojej energie (porov. Ž 12, 5).

Nakoniec nás Terézia učí: „Toto je cesta začiatočníkov, po ktorej sa chodí častejšie ako po ostatných cestách, a pokyny, ktoré som dala, sú veľmi dôležité.“

 
P. Rudolf Bartal, OCD