Sv. Terézia od Ježiša - učiteľka modlitby II.

Duchovná obnova OCDS, Bratislava - Notre Dame 18. 9. 2011

 
(13. kap.)

 Kedysi dávno, v ďalekej krajine, v jednom útulnom a usporiadanom domčeku žilo dievčatko. Okolo domu bola veľká, nádherná záhrada. Dievčatko, volalo sa Anna, ju malo veľmi rado. Raz ju jeden starý mudrc chytil za ruku a povedal jej: „Počúvaj, Anna, keď si sa narodila, sľúbil som tvojej matke, že splním tvoje želanie. Tak mi povedz, čo si žiadaš? Môžem ťa urobiť bohatou alebo krásnou, môžem ťa premeniť na princeznú alebo na strigu, ak si to zaželáš. Čokoľvek si budeš pýtať, môžem ti to splniť, ale nezabudni, môžeš si zaželať iba jednu vec.” Anna premýšľala o všetkých veciach, ktoré jej ten človek ponúkol, ale nič nesľubovalo šťastie a ona sa tešila zo svojho života, z takého, aký bol. Napokon povedala: „Želám si, aby som mohla prežiť celý svoj život v tejto peknej záhrade.“ Muž zvraštil čelo: „To je všetko?” Anna prisvedčila: „Všetko. Som tu šťastná a neželám si nič iné.” Roky sa míňali. Z Anny sa stalo veľmi pekné dievča. Mnoho mužov ju prišlo navštíviť a všetci sa do tejto veselej a šťastnej dievčiny zaľúbili. Žiadali ju o ruku, ale ona ich odmietala jedného za druhým... Patrila svojej záhrade a nikdy by ju neopustila. Ale raz ráno, ako sa v nej prechádzala, ocitla sa zrazu pred mladíkom, ktorého nikdy nevidela. Bol vysoký, pekný a hneď sa doňho zamilovala. Chytil ju za ruku a zdvorilo jej povedal: „Volám sa Hansi a som princom v ďalekej krajine. Chceš sa za mňa vydať a ísť so mnou?” Prehltla slzy a povedala: „Ak budem môcť, pôjdem s tebou. Ale možno nebudem môcť odísť. Kedysi mi jeden mudrc ponúkol, že mi splní jedno želanie, a ja som si zvolila prežiť celý svoj život v tejto záhrade.” Ale ešte v ten deň odišli spolu na koňoch do jeho krajiny. Po dlhom cestovaní prišli do Hansiho kráľovstva. Palác bol nádherný, s vysokými vežami a mramorovými stenami. Dookola však bola púšť, nesmierna záplava zlatého piesku. Nebolo tu ani trocha zelene, nič, čo by rástlo. V tú noc sa Anna rozplakala pri každej myšlienke na to strašné miesto, kam ju jej láska priviedla. Na druhý deň ju šiel Hansi zobudiť a priviedol ju k oknu. „Pozri sa,” zvolal. „Starý mudrc tu urobil naozaj veľké čary, pozri sa!” Anna pristúpila k oknu a zadržala dych. Bola to jej záhrada. Celý jej krásny zelený park bol okolo paláca a rozprestieral sa, kam len oko dohliadlo. „Videla si?” povedal princ. ,,Kamkoľvek vykročíš, tvoja záhrada pôjde s tebou.”

Staraj sa o svoju vnútornú záhradu, bude ťa všade sprevádzať a bude tvojou silou žiť.[1]

 

Naša učiteľka modlitby, ako voláme sv. Teréziu od Ježiša, by nám určite dala za pravdu a určite by súhlasila s citovaným výrokom o starostlivosti o záhradu. Lebo vo svojom živote nám ponúka veľké množstvo skúseností, ktoré načerpala a ku ktorým dospela po mnohých rokoch zápasov na ceste vnútornej modlitby. Kniha Života, jej autobiografia, je toho svedectvom. Čerpá v nej skúsenosti po takmer 20-ročnom vzmáhaní sa a po neustálom zápase o vernosť na tejto ceste. Musíme si uvedomiť, že to nie je teologická príručka, ale ako sama píše hneď v úvode 13. kapitoly svojho Života: „Považujem za užitočné hovoriť o niektorých pokušeniach, akým sú podrobení začiatočníci a ktorým som bola podrobená niekedy aj ja. Naskytla sa mi tu príležitosť dať nejaké pokyny (rady), ktoré sa mi zdajú potrebné“ (Ž 13, 1).

Terézia nám dáva rady týkajúce sa života modlitby. Hneď na začiatku veľmi triezvo a možno až zaskakujúco radí začiatočníkom, aby si zachovali dobrú náladu a slobodu ducha (porov. 13, 1). Duchovný život nás nemôže viesť k tomu, aby sme sa cítili stiesnení, keď náhodou budeme musieť odložiť modlitbu, alebo je vynechať. Terézia radí, aby sme si aj v týchto chvíľach zachovali ducha slobody a radosti a nemysleli si pritom, že tým stratíme našu zbožnosť, keď si dovolíme chvíľku rozptýlenia. Ale zároveň upozorňuje, že aj tu máme zachovať zdravý odstup a vedieť rozlišovať, čo mi bude prospešné na rozptýlenie (porov. Ž 13, 1).[2] Ako ďalšiu radu zdôrazňuje veľkú dôveru, ktorá je spojená s veľkými túžbami. „Nikdy nepotláčať túžby, ale veriť, že aj my s Božou pomocou, pri dobrej vôli, môžeme krok za krokom, aj keď nie rýchlo, ale predsa, prísť až tam, kam prišli mnohí svätí. Lebo keby v sebe nevzbudili také túžby a nesnažili sa ich uviesť do praxe, nikdy by nedosiahli taký vznešený stav. Boh miluje také duše, ktoré sú odvážne a pokorné a ktoré nedôverujú sebe, ale jemu“ (Ž 13, 2).

Na našej ceste k Bohu nemôžeme byť spokojní s malými vecami. Pripomína nám to Svätá: „Nestretla som žiadnu dušu, ktorá by bola pozadu na ceste k dokonalosti, a rovnako som nevidela ani žiadnu bojazlivú dušu, ktorá sa ukrýva pod plášťom pokory, aby po mnohých rokoch získala to, čo môže dosiahnuť na tejto ceste dokonalosti za krátky čas. Ale len ak túži po veľkých veciach“ (Ž 13,2). S veľkými túžbami súvisí aj uvedomenie si toho, že Bohu nič nie je nemožné. Svätá Terézia v tejto kapitole uvažuje a dáva do spojitosti s touto problematikou výroky Písma a sv. Augustína. Cituje sv. Pavla, ktorý v liste Filipanom posilňuje veriacich: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ (Flp 4,13) a výrok sv. Augustína: „Pane, daj mi, čo prikazuješ, a prikazuj, čo chceš“ – a spája to s udalosťou Petra, ktorý sa topil v jazere, potom, čo ho Ježiš vyzval, aby kráčal za ním po vode (porov. Mt 14,3). Týmto chcela povedať, že sama od seba nič nezmôže a na základe toho radí, že prvé rozhodnutia sú vážne: „Veľmi záleží na prvom rozhodnutí“ (Ž 13, 3).  „V tomto začiatočnom stave musíme postupovať veľmi opatrne a riadiť sa pokynmi múdreho a prezieravého učiteľa“ (Ž 13, 3). V súvislosti s učiteľom modlitby Terézia venuje tejto problematike veľa miesta v tejto kapitole a upozorňuje svojich čitateľov, že nesúhlasí s tým, aby bol začiatočník na ceste modlitby samoukom. „Preto, že som sama toľko vytrpela, je mi ľúto tých duší, ktoré začínajú cestu vnútornej modlitby iba za pomoci samých kníh“ (Ž 13, 12). Preto navrhuje, že užitočný (a možno aj nevyhnutný) je majster, ktorý by viedol do hĺbky tejto cesty.

Ak ten učený, teológ či biblista, nie je duchovný, znamená, že nie je človekom modlitby. Terézia odporúča začiatočníkovi radšej majstra, ktorý má skúsenosť a je expertom v modlitbe, lebo ju praktizuje. A tu predstavuje kánon ideálneho majstra na ceste modlitby, ktorý spĺňa tri požiadavky: „je rozvážny, teda taký, ktorý by mal prirodzenú autoritu a rozum“, „je skúsený sprievodca“ a „ak bude navyše aj učený, ešte lepšie“ (Ž 13, 16). Ak by mu chýbala jedna z tých čŕt, Terézia volí radšej takého, ktorý ma prvé dve: rozvážnosť a osobnú skúsenosť modlitby. Hovorí priamo: „Keď niet takého, ktorý by v sebe spájal všetky tri požiadavky, ide hlavne o to, aby mal prvé dve“. Lebo „majster modlitby“ nie je taký človek, ktorý má veľa vedomostí o modlitbe, ale ten, ktorý má skúsenosť v modlitbe, teda taký, ktorý modlitbou žije a ju praktizuje. Preto modelovým majstrom pre Teréziu, o čom hovorí ďalej, je svätý Ján od Kríža, ktorý je ako „Seneca“, „má skúsenosti“ a zároveň „je veľmi svätý“.[3]

Nadovšetko však treba dbať o pokoru, ktorá spočíva v neustálom poznávaní seba samého. Je to veľmi vážne na celej ceste modlitby. Pre začiatočníkov je to nevyhnutný odrazový mostík. Ako píše Svätá: „Tú prácu nad poznaním seba samého neslobodno opustiť a niet takej duše, ktorá – hoci by aj bola velikánom v duchovnom živote – by nemala čoraz častejšiu potrebu stávať sa stále odznova dieťaťom a vracala sa k materinskému mlieku. Je to výstraha, na ktorú sa nesmie nikdy zabudnúť, preto ju budem ešte nie raz opakovať pre jej nesmiernu dôležitosť. Je to chlieb, s ktorým je potrebné jesť všetky, aj tie najvzácnejšie pokrmy na hostine vnútornej modlitby. Bez toho chleba sa nedá žiť“ (Ž 13, 15).

Na tejto ceste nás zlý duch bude nahovárať, že je to pýcha, ak niekto túži po veľkých veciach, ak chce nasledovať svätých a túžiť po mučeníctve. Terézia si dáva za pravdu, ale zároveň hovorí, že je nutné tu aj rozlišovať, čo znamená nasledovať a čo máme obdivovať. „Iste by nebolo dobré, aby sa slabá a chorá osoba veľa postila, aby sa ukryla na púšť, kde by nemohla spať a nemala čo jesť atď. Veľmi tu upozorňuje na správne rozlišovanie, čo mi prospeje a čo nie! Byť triezvy aj v týchto veciach. Aj keď sa môže stať, že sa to obráti proti nám, a naše choroby a zdravie môžeme použiť ako výhovorku k tomu, že sa na viac nezmôžem. To si vyžaduje slobodu ducha.

Nebyť pripútaný k ničomu a nikomu je ďalšou radou a taktiež nezaoberať sa malichernými myšlienkami (porov. Ž 13, 7). „S Božou pomocou sa dokážeme premôcť a naučíme sa pohŕdať svetom, nedbať pritom na pocty a nelipnúť na majetku. Ak sa rozhodneme zanedbať telo a len čo sa začneme venovať duši, zistíme, že máme strach z toho, že stratíme pôdu pod nohami“ (Ž 13, 4). Vo chvíľach modlitby vyhľadávajme samotu a mlčanie – ďalšia rada (porov. Ž 13, 7).

V súvislosti s týmito radami Terézia hovorí aj o pokušeniach, ktoré začiatočníkov stretajú na tejto ceste. Sú to pokušenia, ktoré spočívajú v tom, že len čo „človek začne zakúšať radosť a pokoj v modlitbe, dychtí po tom, aby sa všetci stali duchovní, ako je on sám. Túžiť po tom nie je nič zlé, ale usilovať sa o to nemusí byť až také správne. Hlavne vtedy, keď sa nepostupuje s prezieravosťou a ktosi sa chce len ukazovať v úlohe učiteľa. Aby sme vykonali niečo dobré, na to sú potrebné osvedčené čnosti, inak sa stane, že sa pokušením staneme my! Usilovala som sa iných priviesť k modlitbe“ (Ž 13, 8). Tu musí človek vedieť to, čo píše Terézia v tomto prípade: Na začiatku je dôležité dbať len a len na vlastnú výchovu a to tak, že si predstaví, ako keby bol na zemi iba on sám a Boh. Nikto iný! Inakšie na to môžeme doplatiť (porov. Ž 13, 9)!

Ďalšie pokušenie, ktoré nám diabol predkladá pod rúškom dobra, je to, „že sa znepokojujeme nad chybami a hriechmi iných“. Je to falošná ľútosť nad hriechmi iných s presvedčením, že tým slúžime Bohu a preukazujem mu väčšiu lásku z našej strany.[4] Človek to robí to iba z „dychtivosti, aby (iní) neurážali Boha, a zo zármutku nad tým, ako ho iní urážajú“ (Ž 13, 10). Terézia tu radí, aby sme „sa snažili vidieť vo svojom blížnom len a len čnosti a dobré vlastnosti a snažili sa zakrývať ich chyby tak, že budeme uvažovať nad našimi hriechmi. Hoci to zo začiatku nedokážeme robiť dokonale, predsa, ak to budeme robiť krok za krokom, privedie nás to k veľkej čnosti, t. j. že budeme iných považovať za lepších od nás. Čnosť sa začína práve tu, samozrejme s Božou pomocou bez ktorej nedokážeme nič. Ak urobíme z našej strany všetko, aby sme si ju zaslúžili, môžeme si byť istí, že nám ju Boh dá, lebo On sa neodvracia od toho, ktorý prosí“ (Ž 13, 10).

V tejto kapitole dáva Terézia radu pre tých čo kráčajú po ceste rozjímavej modlitby: Nech si radšej predstavia, že sú s Ježišom, nech s ním hovoria, nech sa tešia, že môžu byť s ním, skôr ako by mali unavovať svoj rozum. Nech mu predstavia svoje potreby a s pokorou uznajú jeho dobrotu, ktorá nám dovoľuje prebývať v jeho prítomnosti, veď On by mal toľko dôvodov odhodiť nás od seba. Predmety týchto duchovných rozhovorov s Pánom nech sú rôzne, dnes také, zajtra iné, aby sa duši nesprotivilo prijímať stále ten istý pokrm. Sú to pokrmy výborné a veľmi výživné. Ak si na tú chuť duša zvykne, prináša jej to veľký úžitok a nesmierne dobrá“ (Ž 13, 11). „Toto je spôsob modlitby, ktorým majú všetci začínať, pokračovať a končiť, pretože nie je iná, vznešenejšia a bezpečnejšia cesta.“ (Ž 13, 12.13). 

Naša svätá končí túto obšírnu, ale bohatú kapitolu, plnú rád a poučení s povzbudením na adresu tých, ktorí začínajú kráčať po ceste vnútornej modlitby. „To zhrnutie na záver je pravdivým klenotom:“[5] „Teraz sa vraciam k tomu, o čom som hovorila vyššie, teda k rozjímaniu o Kristovi Pánovi, priviazanému k stĺpu. Bezpochyby je dobré nejaký čas sa rozumom zastaviť nad tým a uvažovať o umučení, aké tam Pán vytrpel, za čo trpel, kto je Ten, ktorý tak trpel, i s akou láskou trpel. Ale nemôže sa stále výlučne usilovať nachádzať iba tie body. Je lepšie pokojne stáť po boku trpiaceho Pána a upokojiť tak rozum. Nech duša, ak to dokáže, tak pohne rozumom, aby sa pozeral na toho, ktorý sa na neho pozerá, je pri ňom, predstavuje mu svoje prosby a s hlbokou pokorou sa teší z jeho prítomnosti; nech pritom pamätá na svoju nízkosť, že nie je hodná takto s Ním i pri Ňom zostávať. Kto sa dokáže nechať preniknúť takými myšlienkami a citmi, hoci by to bolo hneď od samého začiatku modlitby, ten dokonale rozjíma, a taký spôsob modlitby prinesie duši veľký úžitok. Mojej duši priniesol“ (Ž 13, 22).

 
P. Rudolf Bartal, OCD

[1] Ferrero B.: Život je všetko, čo máme  Don Bosco : Bratislava, 2004, s. 43-44.

[2] Porov.: Herráiz, M.: Wprowadzenie do Księgi mojego życia św. Teresy od Jezusa. Poznań : 2008, s.123.

[3] ALVAREZ, T.: Komentarz do Ksiegy życia świętej Teresy od Jezusa. Kraków : 2009, s. 86-88.

[4] Porov. tamže, s. 125.

[5] Tamže, s. 88.