Modlitba je čas, ktorý patrí Bohu.

Otče náš, ktorý si na nebesiach… Koľko útechy je v týchto slovách; aké nekonečné horizonty sa otvárajú pred našimi očami.

Cítim, že najistejším prostriedkom na dosiahnutie cieľa je modlitba a obeta.

Keď sa môj duch niekedy nachádza v stave veľkej suchoty, takže nemôžem z neho vyťažiť nijakú myšlienku, aby som sa spojila s Bohom, veľmi pomaly sa modlím Otče náš a Zdravas Mária. Tieto modlitby ma uchvacujú, živia moju dušu oveľa viac, než keby som ich stokrát odrapotala…

Neprestávajme sa modliť. Dôvera robí zázraky.

Často len mlčaním dokážem vyjadriť svoju modlitbu.

Boha nikdy neunaví počúvať ma, keď mu celkom jednoducho rozprávam o svojich starostiach a radostiach, ako keby ich nepoznal.
V modlitbe a obeti spočíva všetka moja sila. Sú to neporaziteľné zbrane, ktoré mi dal Ježiš. Dokážu získať dušu oveľa lepšie ako slovo.

To je moja častá skúsenosť.

Ako veľmi sa treba modliť za zomierajúcich! Keby to ľudia vedeli!

Pre mňa je modlitba pozdvihnutie srdca, jednoduchý pohľad k nebu, výkrik vďačnosti a lásky, či už uprostred skúšky alebo v radosti. Skrátka, je to čosi veľké, nadprirodzené, čo mi rozširuje dušu a spája ma s Ježišom.

Som ďaleko od svätosti. Namiesto toho, aby som sa tešila zo svojej suchopárnosti, mala by som byť zúfalá, že pri modlitbe spím… No nezúfam si… Myslím, že malé deti sa páčia rodičom rovnako keď spia, ako keď sú hore…

Som taká nedokonalá, že moje úbohé modlitby istotne nemajú veľkú cenu. Ale jestvujú žobráci, ktorí sa tak natískajú, že dostanú to, čo si prajú. Budem to robiť ako oni, a Boh ma nemôže poslať preč s prázdnymi rukami.

Prečo som prišla na Karmel, vyhlásila som pri nohách eucharistického Ježiša v skúške pred skladaním sľubov: Prišla som zachraňovať duše a najmä modliť sa za kňazov.

Predovšetkým evanjelium živí moje modlitby. V ňom nachádzam všetko, čo potrebuje moja úbohá malá duša. V ňom objavujem stále nové záblesky svetla, skryté a tajomné tušenia zmyslu.

On nechce nič urobiť bez nás. Stvoriteľ vesmíru čaká na modlitbu úbohej malej duše, aby zachránil iných… Nie je apoštolát modlitby v určitom zmysle vznešenejší ako kázanie?

Akú veľkú moc má modlitba! Mohli by sme ju nazvať kráľovnou, ktorá má v každom okamihu voľný prístup ku kráľovi a môže dostať všetko, o čo prosí… Okrem posvätných hodiniek, ktoré som veru nehodná sa modliť, nemám odvahu namáhavo hľadať v knihách krásne modlitby, z toho ma rozbolí hlava, je ich toľko! A potom – jedna je krajšia ako druhá… Nemôžem sa pomodliť všetky, a keď neviem, ktorú si zvoliť, robím to ako deti, ktoré nevedia čítať. Celkom jednoducho poviem Pánu Bohu, čo mu chcem povedať, bez krásnych fráz, a On mi vždy rozumie. Pre mňa je modlitba vzplanutie srdca, jednoduchý pohľad k nebu, zvolanie vďačnosti a lásky uprostred trápenia i v radosti. Skrátka, je to niečo veľké, nadprirodzené, čo mi povznáša dušu a spája ma s Ježišom.

Či práve v modlitbe nečerpali svätí Pavol, Augustín, Ján z Kríža, Tomáš Akvinský, František, Dominik a toľkí iní slávni Boží priatelia to božské učenie, ktoré nadchýna najväčších géniov? Archimedes povedal: Dajte mi páku, pevný bod a zodvihnem svet. Čo nemohol dosiahnuť Archimedes, pretože jeho žiadosť sa vôbec neobracala na Boha a hľadal iba hmotný pevný bod, to svätí dosiahli v celej plnosti. Všemohúci im dal za pevný bod seba samého a seba jediného! Za páku im dal modlitbu, ktorá zapaľuje ohňom lásky. Jedine takto svätí pozdvihli svet. A takto ho dvíhajú svätí, ktorí ešte bojujú, a takto ho budú dvíhať aj budúci svätí až do konca sveta.