Duchovná obnova OCDS, Notre Dame 23. 9. 2012

„Jeden človek sa stratil v púšti. Keď sa mu minuli zásoby potravín a vody, namáhavo sa vliekol po rozpálenom piesku. Znenazdania sa pred ním vynorili palmy a počul zurčanie vody. Vyčerpaný a znechutený si myslel: ,To je len prelud, klam. Fantázia mi maľuje pred očami hlboké túžby môjho podvedomia. V skutočnosti tam však nie je vôbec nič.’ Úplne stratil nádej, začal blúzniť a bezvládne klesol na zem. Zakrátko ho našli dvaja beduíni. Už mŕtveho. ´Rozumieš tomu?´ pýtal sa jeden. ´Tak blízko, na dva kroky od oázy s vodou a s ďatľami, ktoré by mu padli priamo do úst. Je to možné?´ Druhý potriasol hlavou a povedal: ´Bol to moderný človek.´“ Ctitelia technologickej éry sú pripravení považovať za skutočné len to, čo sa dá klasifikovať rozumom. Učičíkali sa ideou, že svojím vedeckým myslením stoja na pevnej pôde, a zatiaľ sa cez priepasť zúfalstva a úzkosti prepadajú do prázdna. Božie tajomstvá sa nechápu, ale adorujú.“[1] Skutočne. Jeho veľkým nedostatkom bolo, že chcel na všetko vysvetlenie pomocou vlastného rozumu. To, čo dnešného človeka, moderného človeka zabíja, je kult rozumu. Na všetko má odpoveď, na všetko má návod, na všetko si vystačí sám, je sám sebe pánom a vie všetko. A keď sa potom musí postaviť pred Pána a On sa ho opýta: „Priateľu, ako si sem prišiel?“ – tak onemie. A vtedy tá jeho múdrosť ľahne popolom. Hovoríme o čnosti. Je to trvalá, stála dispozícia konať dobro a pomáha človekovi nielen konať dobré skutky, ale dávať zo seba to najlepšie. Čnostný človek je ten, čo smeruje k dobru. Čnosti delíme na Božské (viera, nádej, láska) a na ľudské – základné (t. j. kardinálne: rozvážnosť – prudentia, spravodlivosť – iustitia, mravná sila – fortitudo, miernosť – temperantia; skratka: PIFT). Poskytujú človekovi ľahkosť, sebaovládanie a radosť, aby mohol viesť morálne dobrý život. Základné – kardinálne čnosti zohrávajú základnú úlohu v morálnom živote človeka, lebo všetky ostatné sa zoskupujú okolo nich. Kardinálne čnosti sú odvodené od lat. cardo – čap, pánty na dverách. „Ako sa dvere dobre zatvárajú a otvárajú, keď pevne sedia na čapoch, pántoch, tak aj mravný život je vtedy dokonalý, keď sa zakladá na týchto štyroch čnostiach“ (PIFT).[2] Cardinalis – kardinálny znamená hlavný, dôležitý, rozhodujúci, vynikajúci. Poslednou kardinálnou, základnou, ľudskou čnosťou je čnosť, ktorá riadi naše správanie podľa rozumu a viery, ktorá usmerňuje naše city, usporadúva naše vášne, a je to čnosť miernosti. „Prvou úlohou miernosti je teda ovládanie živočíšnej stránky ľudského života. Jej víťazstvo znamená, že sa človek stáva podobným anjelom. Ovocím tejto čnosti je lesk, krása a súlad života. Opakom je nemiernosť v jedení, pití, v sexe a to sa protiví ľudskému rozumu, narúša to pokoj jednotlivca a spoločnosti a škodí telesnému i duševnému zdraviu.“[3] Slovo miernosť – temperantia – môže znamenať niečo negatívne, zlé. „Mierniť, ovládať, zapierať sa – to všetko môže v človeku vyvolať akúsi obavu, nechuť, odpor a rebéliu. Taký človek si to vysvetľuje po svojom. Je niečím, niekým obmedzovaný, niekto alebo niečo ho ohrozuje v jeho ľudskej existencii.[4] Preto výraz (nie čnosť) miernosti vyvoláva niečo, čo je pre niektorých neprijateľné. Mierni ľudia sú podľa nich slabošskí, bez vášní, silných citov, tzv. ,šedý priemer’, ľudia nudní, bezfarební, pochybnej ,strednej cesty’, kde sa niečo alebo niekto musí obstrihávať. Nečudo potom, že takáto čnosť je pre ľudí nefascinujúca a nepomáha v napredovaní k Bohu.[5] Lebo ju tak prezentujeme my! Kresťania. „Evanjelium sa nevnucuje násilím. My máme vydávať svedectvo a presviedčať. Ponúkať božské riešenie všetkých problémov, a to slobodne a slobodným ľuďom. Takto to robil Ježiš.“[6] Latinský výraz temperantia[7] – miernosť – je čnosť, ktorá niečo temperuje, udržiava, moderuje, formuje, dáva niečomu novú formu. Je to odpoveď na udalosť z raja, keď človek chcel byť ako jeho Tvorca a tá neposlušnosť, prameniaca z pýchy, v ňom spôsobila disharmóniu.[8] Origenes povedal, že máme zaujať evanjeliový postoj detí – apatický. Apatickosť sa spája s človekom bez iniciatívy. Deti sú niekedy až príliš iniciatívne. Ale výbuchy detí bývajú krátke a čnosť miernosti – apatheia – spočíva v tom, že dokážeme za krátku chvíľu, alebo pomocou cvičení utíšiť vzplanutie našich vášní. Čnosť miernosti, ktorá sa charakterizuje tým, že nás formuje, je veľmi úzko spätá v duchovnom živote s askézou. Pochádza to z gréckeho slova askeo alebo askesis a znamená to – venovať sa umeleckej činnosti, alebo je to cvičenie, tréning pod vedením skúseného učiteľa na nadobudnutie sily, krásy tela. Dnes by sme nazvali športové tréningy askézou, asketikou.[9] Čnosť miernosti v duchovnom živote je cvičením, pri ktorom nadobúdame a obnovujeme si stratenú ľudskú prirodzenosť po hriechu a pomocou Božej milosti získavame krásu duše. Askéza je teda úzko spojená s čnosťou miernosti. V čom spočíva askéza? Môžeme ju nazvať aj disciplínou v jedle a pití. Čnosť striedmosti je čnosťou, ktorá ukazuje mieru v jedení. Čnosť striezlivosti – miera v pití. Morálna prax to nazýva aj zdržanlivosťou – abstinenciou. „Dokonalý nie je ten, kto sa zrieka jedla len preto, že mu nechutí. Ak by sa niekto zriekal jedla len preto, že chce chudnúť, získať štíhlu líniu, to sa nazýva márnivosť. Pohnútkou čnosti striedmosti je mravné dobro. Stáva sa nadprirodzenou vtedy, keď jej motívom je láska k Bohu.“[10] V evanjeliu sa spomína udalosť, keď Ježiš uzdravil človeka, ktorý mal vyschnutú pravú ruku. Na Ježišovo slovo sa postavil do prostriedku v synagóge a vystrel ochrnutú ruku. Jeho ruka bola od tej chvíle zdravá (porov. Lk 6, 6-11). V našom živote je to niekedy podobné, keď nás Ježiš žiada, aby sme vystreli ruku – namáhali sa v maličkostiach, ktoré zakúšame v bežných situáciách dňa. To, čo nám bráni vystrieť ruku, je vlažnosť, ktorá je prekážkou v cvičení sa v čnostiach. Motorom rastu v čnostiach je, naopak, láska.[11] Svätý Otec Benedikt XVI. v jednom zo svojich posolstiev k pôstu v roku 2009 píše: „V našich časoch sa zdá, že prax pôstu trochu stratila svoju duchovnú hodnotu a že v kultúre poznačenej hľadaním materiálneho blahobytu nadobudla skôr terapeutickú hodnotu v súvislosti s ozdravovaním vlastného tela. Postenie sa zaiste týka fyzického zdravia, ale pre veriacich je v prvom rade ,terapiou’ na vyliečenie sa zo všetkého, čo im bráni pripodobniť sa Božej vôli. Zriekanie sa fyzickej stravy, ktorá živí telo, uľahčuje vnútornú disponovanosť na počúvanie Krista a na to, aby sme sa sýtili jeho spásnym slovom. Pôstom a modlitbou mu umožníme, aby prišiel a utíšil ten najhlbší hlad, ktorý pociťujeme vo svojom vnútri: hlad a smäd po Bohu. Pôst teda predstavuje dôležité asketické cvičenie, duchovnú zbraň na boj proti prípadnému nezriadenému lipnutiu na sebe samých. Dobrovoľné zrieknutie sa potešenia z jedla a iných materiálnych dobier pomáha Kristovmu učeníkovi udržať pod kontrolou žiadostivosť vlastnej prirodzenosti oslabenej dedičným hriechom, ktorej negatívne účinky zasahujú celú ľudskú osobu. Pretože všetci sme zaťažení hriechom a jeho následkami, pôst (akýkoľvek a od čohokoľvek) sa nám ponúka ako prostriedok na obnovenie priateľstva s Pánom, pomocou intenzívnejšej modlitby, lectio divina, častejšieho pristupovania k sviatosti zmierenia a aktívnejšej účasti na Eucharistii.“ Ďalšími prostriedkami v asketickom živote, okrem pôstu, sú práca a duchovný boj.

[1] Ferrero, B.: Vôňa ruže. Bratislava : Don Bosco, 1999, s. 67.

[2] TONDRA, F.: Morálna teológia. I. časť, Spišská Kapitula – Spišské podhradie : 1994, s. 239.

[3] Tamže, s. 244.

[4] Porov. HLINKA, A.: Každý sa môže zmeniť. Dynamické modely správania. Bratislava : Don Bosco, 1994, s. 91.

[5] Porov. tamže, s. 91.

[6] IVONIDES, Y.: Obor kresťanstva. Trnava :1994, s. 139.

[7] Porov. HLINKA, A.: Každý sa môže zmeniť, c. d., s. 91.

[8] Porov. tamže, s. 92.

[9] Porov, tamže, s. 93 – 94.

[10] TONDRA, F.: c. d., s. 244 – 245.

[11] Porov. CARVAJAL, F. F.: Hovoriť s Bohom. Meditácie na každý deň. 4. časť. Bratislava : Lúč, 2006, s. 658.

P. Rudolf Bartal, OCD