Duchovná obnova OCDS, Notre Dame 16. 12. 2012

Milovať – chcieť dobro

Keď sa v roku 1987 konala v Ríme biskupská synoda o laikoch, pápež Ján Pavol II. svätorečil lekára, laika Giuseppa Moscatiho. Tento svätec zomrel v roku 1927 ako 47-ročný. Je pochovaný v kostole Gesú Nuovo v Neapole. Vo svojom denníku si 17.októbra 1922 zapísal tieto slová: „Miluj pravdu, ukáž, čím si, bez pretvárky a ľudských ohľadov. A keď ťa niekedy pravda bude stáť prenasledovanie, prijmi ho s odvahou; keď ťa bude stáť bolesti, snaž sa ich pretrpieť. A keby si za pravdu mal obetovať seba samého a svoj život, buď silný v tejto obete.“

Rímsky právnik Ulpianus z 3. storočia definoval spravodlivosť takto: dare cuique suum – dať každému, čo mu patrí. Katechizmus hovorí o spravodlivosti ako o kardinálnej čnosti a jej definícia znie: „Spravodlivosť je morálna čnosť, ktorá spočíva v stálej a pevnej vôli dať Bohu a blížnemu to, čo im patrí. Rozdiel medzi spravodlivosťou a láskou je taký, že spravodlivosť zabezpečuje potrebné minimum; láska nepozná hranice. „Kto miluje, nepozastavuje sa nad tým, čo je moje a čo je tvoje, ale koná podľa zásady: Čo je moje, nech je aj tvoje.“[1]

Pápež Benedikt XVI. sa v posolstve k pôstnemu obdobiu v roku 2010 venoval téme lásky k blížnemu, vychádzajúc z listu sv. apoštola Pavla Hebrejom: „Všímajme si jeden druhého, a tak sa pobádajme k láske a k dobrým skutkom“ (Hebr 10, 24). Pripomína nám, že „srdcom kresťanského života je láska k blížnemu“. Pozrime sa naň v duchu slov sv. Giuseppa Moscatiho a z pohľadu spravodlivosti a lásky.

Miluj pravdu, ukáž čím si, bez pretvárky a bez ľudských ohľadov.

„Všímajme si jeden druhého.“ Pápež tu používa grécke slovo katanoein, čo znamená: dobre si všímať, byť pozorný, hľadieť s uvedomením. V spomínanom posolstve nás pápež povzbudzuje, aby sme svoj pohľad zameriavali hlavne na Ježiša, ale tiež aby sme si všímali jeden druhého a neboli ľahostajní voči osudu toho druhého. A na druhej strane aby sme neprejavovali prílišný a až prehnaný záujem o osudy našich blížnych! Ako máme chápať slová pápeža o tom, aby sme boli jeden voči druhému všímaví? Všímať si jeden druhého znamená byť pozorný voči druhému, želať si pre neho iba dobro v každom ohľade: fyzickom, morálnom i duchovnom. Taliani majú dva pekné výrazy pre slovo milovať: amare a volere bene. Ten druhý výraz vystihuje tento zmysel lásky: chcieť druhému iba dobre. Práve tu môžu byť aktuálne slová Giuseppa Moscatiho o láske k pravde, o nás a našej láske k blížnym. Milovať pravdu znamená vedieť sa stotožniť s ľudskou slabosťou a prirodzenosťou, ktorá je náchylná konať zlo, ale pritom bez pretvárky a bez ľudských ohľadov chcieť druhému za každú cenu konať dobro. V dnešnej spoločnosti chýba zmysel pre dobro a pre zlo, pričom dobro sa môže chápať skôr ako povinnosť uspokojiť potreby iného. Akosi sa vytratila zodpovednosť voči druhému, ktorému máme konať dobro, chcieť pre neho dobro a týmto spôsobom mu otvoriť oči, aby to dobro konal aj on sám. Pápež používa výraz „duchovná narkóza“, ktorá nás robí slepými voči iným a aj iných robí slepými voči nám. Prosba slepca z evanjelia je stále aktuálna: „Pane, daj aby som videl!“ Tento evanjeliový postoj by v nás mal vytvárať práve postoj spravodlivosti, ktorá – ak ju chápeme ako čnosť – sa prejavuje ako: do, ut des – dávam, aby si dal.

„Po ceste si vykračovali mama a dieťa. Dieťa si v rúčke nieslo koláč. Prechádzali popri chudobnej žene, ktorá vystierala ruku k okoloidúcim. Vedľa nej sa krčilo zašpinené chlapča v zamastených a preň priveľkých šatách. Dieťa sa stále držalo mamy za ruku. Zrazu sa zarazilo a uprene sa zahľadelo na chudobného chlapčeka. Potom sa pozrelo na koláč, ktorý držalo v ruke, a obrátilo pohľad k mame, akoby žiadalo o dovolenie. Mama súhlasila jemným prikývnutím. Dieťa natiahlo ruku k malému chlapčaťu a darovalo mu svoj koláč. Potom pokračovalo v ceste, drobčiac po maminom boku. Okoloidúci, ktorý to celé videl, sa prihovoril: „Teraz mu kúpite iný koláč, však?“ Matka jednoducho odvetila: „Nie.“ – „Nie? Prečo?“ – „Lebo ten, kto daruje, niečoho sa zrieka.“ [2]

Ale môže sa to zmeniť aj na opak: dávam, aby som dostával. A to je už nesprávne.

Pravá spravodlivosť nemôže jestvovať bez lásky, lebo v nej ide o človeka, o jeho dôstojnosť. Keď uvažujeme o človeku vo svetle čnosti spravodlivosti, nemôžeme obísť skutočnosť hriechu a jeho následky. Hriech totiž zatemňuje a zabraňuje nám všímať si blížneho a jeho práva, a môže sa stať, že budeme v spravodlivosti neláskaví a v láske nespravodliví.[3]

Zlaté pravidlo, ktoré definoval sám Ježiš, znie: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“ (Mt 7, 12). Znamená to, že budem robiť dobro blížnemu, a nielen vyhýbať sa zlu voči blížnemu. Toto pravidlo má aj vyšší „level“: Rob druhému to, čo on chce, aby si mu robil. Je potrebné objaviť, čo druhý chce odo mňa práve v tejto chvíli, v tejto situácii (porov. A. Pronzato: Hľadanie stratených čností 2, s. 19). Pokora a osobná skúsenosť, možno spojená aj s utrpením, nám pomáhajú, aby sme nezostali hluchí a slepí voči iným.

Pápež Benedikt XVI. vo svojom posolstve, ktoré sme spomínali na začiatku, v spojitosti s týmto problémom upriamuje pozornosť ešte na jednu veľmi dôležitú vec, na ktorú sa v kresťanskej praxi často zabúda: je to napomínanie. Starostlivosť o dobro druhého, napomínanie s ohľadom na jeho večnú spásu je veľmi dôležité. Dnešná spoločnosť, ktorá je „citlivá“ na problém starostlivosti s ohľadom na fyzické a materiálne dobro blížnych, je citlivá aj na túto vec, ale z iného uhla pohľadu (nepoškodiť jeho dobré meno, dobrú povesť!). Práve táto, niekedy až prehnaná citlivosť, nám bráni, ba priam pred nás stavia blok, aby sme vedeli v láske napomínať a v láske vedieť aj prijať napomenutie! Napomínanie sa má konať z lásky, v láske a milosrdenstve, a má vychádzať zo skutočnej starostlivosti o dobro brata alebo sestry.

Vezmime si príklad sudcov alebo policajtov. Oni vykonávajú svoju prácu, lebo spravodlivosť je pre nich všetkým. Pre ňu robia všetko, aby sa človek mohol vyhnúť niektorému spoločenskému zlu, ako je napríklad prekročená rýchlosť, krádež a pod. Ak sudca alebo policajt vykoná všetko, čo vyžaduje spravodlivosť, a vykoná to z lásky k človeku, ktorý je užívateľom spravodlivosti, nezbavuje seba ani iných dobrodenia lásky. Keď dostanem pokutu za prekročenú rýchlosť, lebo si to vyžaduje spravodlivosť, a zo strany policajta alebo sudcu tam nechýba láska k človeku, mám šancu na nápravu.

A keď ťa niekedy pravda bude stáť prenasledovanie, prijmi ho s odvahou, a keď ťa bude stáť bolesti, snaž sa ich pretrpieť.

Naše stráženie brata alebo sestry pre ich dobro a spásu musí byť vedené v duchu pokory a lásky a musí byť súčasťou kresťanského spoločenstva. To znamená, že ten druhý ku mne patrí – v Kristovi, a môj život je spojený s jeho životom v dobrom i v zlom. Keď sa niekomu niečo podarí, ďakujem za neho, keď sa niekto v niečom pomýli, usmerním ho. Tvoriť spoločenstvo neznamená vyhľadávať chyby a nedostatky, aj keď s nimi do spoločenstva často prichádzame. Hľadajme to, čo nás spája. Zrelé spoločenstvo je také, ktoré spoznáva v druhom pôsobenie Ducha Svätého a teší sa z toho, že sa niečo niekomu podarilo. „Pravá láska nie je iba milosrdenstvom voči núdznemu, ale predovšetkým pobáda dať druhému to, čo mu patrí podľa práva.“

A keby si za pravdu mal obetovať seba samého a svoj život, buď silný v tejto obete.

Ovocím takéhoto úsilia je, aby sme sa povzbudzovali v dobrých skutkoch a spoločne rástli vo svätosti. Spoločenstvo je na to, aby nám pomáhalo rásť a dozrievať. „Čas života, ktorý sme dostali, je vzácnou príležitosťou, aby sme objavili a konali dobro z lásky k Bohu, a tým rastie aj samotná Cirkev. Veď ten, kto v živote viery nenapreduje, ustupuje.“ Väčšiu váhu ako všetky skutky, ktoré som vykonal, majú hrdinsky získané čnosti, využívanie talentov, všetkých duchovných a materiálnych darov, ktoré sú potrebné na uskutočnenie Božieho plánu, a nadovšetko vysoká úroveň kresťanského života. Od kresťanov dnešnej doby sa vyžaduje svedectvo lásky a vernosti Pánovi. Nechať sa formovať! Lebo ak nie, stane sa to, čo sa stalo so zrnom: „Raz sa v sýpke ukrylo jedno pšeničné zrno, lebo nechcelo, aby ho zasiali, a nechcelo ani odumrieť. Nechcelo sa obetovať. Chcelo si zachrániť život. Nezáležalo mu na tom, či sa stane chlebom. Ani na tom, či ho položia na stôl. Ani na tom, či ho požehnajú a rozdelia. Nikdy by nedarovalo radosť. Jedného dňa prišiel roľník. Spolu s prachom, ktorý sa usadil v sýpke, vymietol aj pšeničné zrno.“[4]

Svätý Giuseppe Moscati povedal: „Česť, víťazstvá, moc i veda, to všetko padá, každý pôvab v živote prejde, zostáva len večná láska, dôvod každého dobrého skutku; láska žije naďalej aj po nás, pretože Láska je Boh.“

[1] GÜNTHÖR, A.: Morálna teológia. III.a. Rím – Trnava. : 1996, s. 124.

[2] FERRERO, B.: Ale veď máme krídla. Bratislava : Don Bosco, 2006, s. 54.

[3] Porov. HLINKA, A.: Každý sa môže zmeniť. Dynamické modely správania. Bratislava : Don Bosco, 1994, s. 114.

[4] FERRERO, B.: c. d.,, s. 54.

P. Rudolf Bartal, OCD