Metóda a spôsob rozjímavej modlitby

Jeden mladý Ind sa vybral k rieke loviť divé kačky. Vyzbrojil sa prakom a na brehu si nazbieral niekoľko žabíc. Začal ich celou silou hádzať. Mieril najmä na kačky, ktoré si nerozvážne voľkali na brehu rieky. Hodené kamene žblnkli a skončili v hlbokej vode. Iba dvoma žabicami smrteľne zasiahol dve kačky, ale aj tieto kamene skončili v rieke. Mladík sa vrátil do mesta s dvoma kačkami v batohu a s jednou žabicou v ruke.

Neďaleko bazáru ho zastavil klenotník a prekvapene zvolal: ,,Chlapče, veď ty máš v ruke diamant, ktorý má hodnotu najmenej tisíc rupií!“ Mladý poľovník zbledol a zúfalo zvolal: „Som ja ale hlupák! Diamanty som použil na to, aby som zabil dve kačky… Keby som sa bol na ne dobre pozrel, bol by som teraz boháčom, a takto mi ich všetky odniesla voda!“
Každý náš deň je ako vzácny diamant. Dôležité je uvedomiť si to a nepremárniť poľovačku.

To isté sa môže stať aj pri našej modlitbe. Musím vedieť používať správnu metódu a ak som ju našiel, tak ju musím vedieť správne využiť.
Metóda slúži na to, aby sme sa dokázali modliť. Je to veľmi dobrá a cenná pomôcka pre našu modlitbu, lebo bez metódy by sme sa nezaobišli. Ako učia majstri duchovného života, metóda je veľkou pomocou pre tých, ktorí začínajú svoj vzťah s Bohom; pre nich je potrebná metóda. Pre tých však, čo sú už „pokročilí“, metóda nemusí byť vždy osožná. Názory sa v tomto rozchádzajú. Jedni hovoria, že metóda je potrebná pre každého, iní že nie. Pre pokročilejších môže byť skôr nebezpečenstvom. „Pre nich existuje iba jedna norma: nechať sa viesť Božím Duchom, ktorý prichádza, a ty nevieš, odkiaľ a kam smeruje.“

Nech je to tak či onak, metóda je potrebná, napriek špekuláciám o nej. Každý človek je originál. A aj každá metóda je a bude originálna. Pokiaľ si však modliaci človek nevypracuje vlastnú metódu pre rozjímanie, nezostáva mu nič iné, len poslúžiť si tými, čo sú už vyskúšané a osvedčené. Metódy sú rôzne, navzájom sa odlišujú a majú svoje charakteristické črty. Poznáme ignaciánsku metódu (podľa sv. Ignáca z Loyoly), sulpiciánsku (ide o francúzsku školu spirituality zo 17. storočia, pomenovanú podľa farnosti sv. Sulpícia v Paríži; jej predstaviteľom bol kardinál Peter de Berulle), karmelitánsku metódu a iné. Karmelitánska metóda ani nie je metódou, skôr je samotnou modlitbou.

Čo je to metóda?

Metóda nie je cieľom modlitby. Je iba prostriedkom k dosiahnutiu cieľa. Charakteristikou každej metódy je pomôcť modliacemu sa človeku dostať sa do Božej blízkosti, to znamená – byť s ním (porov. Mk 4, 13). Každý z nás má teda svoj spôsob modlitby, a preto sa nemôžeme kŕčovito držať ustálenej metódy. Ak sa stane, že pri prvom bode metódy (o nich bude reč neskôr) sa dostanem do kontaktu s Bohom, úplne mi to vystačí na moju modlitbu. Cieľom modlitby nie som ja, ale Boh, môj rozhovor s NÍM.

Skúsme sa zamyslieť nad jednotlivými bodmi rozjímavej metódy:

  1. Príprava

Od toho, ako sa pripravím na modlitbu, závisí celý jej neskorší priebeh. O príprave sme hovorili v jednej z predchádzajúcich katechéz: Vonkajšie podmienky modlitby. Skúsme sa teraz zamyslieť nad prípravou trochu podrobnejšie.

Rozlišujeme vzdialenú, bližšiu, blízku a bezprostrednú prípravu. Vzdialená príprava zaberá celý náš život, našu prácu, všetko, čo súvisí so životom modlitby. Sv. Terézia od Ježiša sa vo svojom diele Cesta k dokonalosti zmieňuje o troch čnostiach, ktoré sú potrebné pre náš život modlitby: umŕtvenie, pokora a vzájomná láska. Po celý život sa budeme snažiť získavať tieto tri čnosti. V duchovnom živote sa to nazýva askéza.

Druhá, veľmi dôležitá príprava je tá bližšia. Spočíva v tom, že si prichystám myšlienku na rozjímanie. Môže to byť niektorá pravda viery, zážitok, mravný konflikt. Ak chcem modlitbu dobre prežiť, musím sa na ňu dobre pripraviť. A preto je dôležité pripraviť sa na modlitbu už večer. Spočíva to v tom, že si vyberiem nejaký úryvok, nejakú myšlienku, ktorá mi neskôr pomôže v modlitbe. Existujú rôzne knihy, ktoré nám môžu pomôcť – a aj nám pomáhajú – pri rozjímaní; často v nás však môžu spôsobiť aj to, že tieto „umelé rozjímania“ nás nemusia osloviť a neprivedú nás k podstate. Najlepšou pomôckou pre rozjímanie bude určite Evanjelium – živá voda. Sv. Terézia z Lisieux sa o tejto výnimočnej pomôcke – Evanjeliu – vyjadrila takto: „Ak aj otvorím nejakú knihu od duchovného spisovateľa (čo ako krásnu a dojemnú), ihneď cítim, že mi zviera srdce, a čítam tak, že jej takmer nerozumiem, alebo ak aj rozumiem, rozum sa mi zastaví a nemôžem rozjímať… V tejto bezmocnosti mi prichádza na pomoc Sväté písmo a Nasledovanie Krista. V nich nachádzam silný a celkom čistý pokrm. Ale pri rozjímaniach sa nadovšetko utiekam k Evanjeliu, v ktorom nachádzam všetko potrebné pre svoju úbohú dušičku. Objavujem v ňom stále nové svetlá, skrytý a tajomný zmysel.“ (1. zv.: Príbeh mojej duše, 83vo, s. 214.)

Ako máme postupovať pri výbere textu? Zásadne si vyberáme text, ktorý je pre nás. Nič ťažké. Stať, ktorá nie je ani krátka, ani príliš dlhá. Optimálna dĺžka state na rozjímanie je osem veršov. Môže to byť stať z Ježišovho života (povolanie učeníkov, uzdravenie chorého, vzkriesenie, rozhovor, napríklad so Samaritánkou…) Najlepšie bude, keď si tento text pripravíme už večer, aby sme ho ráno mohli použiť pri meditácii. Keď sa nám zdá, že textu nerozumieme, môžeme vyhľadať aj nejaký komentár, aby sme si ozrejmili niektoré veci. Má to byť vhodný komentár, najlepšie katolícky. Sv. Ignác z Loyoly hovoril, že máme s textom zaspávať, a dokonca aj počas spánku či prebudenia sa k nemu vracať. Možno sa pýtate, či sa to dá. Dá sa to, lebo aj keď pozeráme večer nejaký film, tak sa nám potom často snívajú rôzne scény z tohto filmu, myslíme na ne a dokonca aj počas nasledujúceho dňa sa k nim vraciame. Tak prečo by sme nemali to isté robiť aj s textom? Dôležité je, aby sme si počas „blízkej“ prípravy vyhľadali „materiál“ na rozjímanie a aby nám tento „materiál“ pomohol nájsť odpoveď na našu otázku.

Bezprostredná príprava sa začína pred samotnou modlitbou. Treba si uvedomiť okamih ticha, ktorý je veľmi dôležitý. Ak sa chcem vedieť modliť, musím vedieť aj mlčať. Sv. Terézia od Ježiša (z Avily) odporúča, aby sa modliaci pred samotnou modlitbou prežehnal. Takto pozýva Boha do vzájomného rozhovoru. Sústredím sa na blízkosť Boha, uvedomím si, pred kým stojím, alebo v akej modlitebnej pozícii práve som. On je tu a ja som pred ním. Mnohí sa sťažujú, že im modlitba nejde, že sa ťažko modlia, že sa nedokážu dokonca ani sústrediť. Aj keby som sa mal celý čas, určený na modlitbu, sústreďovať, aj keby som stále bojoval s tým, že si neustále uvedomujem Božiu blízkosť, nie je to premrhaný čas. Už samotná túžba modliť sa – je modlitbou. Aj keby sa moja modlitba po celý čas zameriavala len na bezprostrednú prípravu, tento čas bude dobre využitý.

  1. Čítanie

Čítanie ako samostatná časť rozjímavej modlitby by sa nemusela ani rozoberať, lebo je čiastočne už začlenená do prípravy na modlitbu. Jednako však patrí do rozjímavej modlitby, je jej súčasťou. V akom zmysle? Povedali sme, že si večer vyberieme vhodný text. Urobili sme to. Cez deň, ale aj počas samotnej modlitby, by bolo vhodné častejšie sa vracať k tomuto textu. O vhodnej lektúre sme už hovorili. „Čítanie na začiatku modlitby nie je obyčajným duchovným čítaním. Modlitba nespočíva v čítaní. Je to iba príprava. Odporúča sa čítať približne 5 minút. Dokonca aj pripravené rozjímania by sa mali zmestiť do spomínaného času. Čítaním si mám pomôcť, nemám čítať zo zvedavosti. Ak bude čítanie dlhé, spôsobuje v nás roztržitosť a stále čítanie môže byť aj útekom od modlitby, a to Boh od nás nechce. Svätá Terézia od Ježiša spomína knihu pri rozjímaní. Ale je to iba pomôcka, aby som si nejakým vhodným textom – ak sa nedokážem sústrediť – pomohol vzbudiť túžbu po Bohu. Ak však počas modlitby vôbec nečítam knihu, môže to hraničiť s pýchou a v praktickom živote modlitby sa tak počas mojej modlitby vytvorí prázdno.

  1. Rozjímanie

Riadime sa pomocou zmyslov. Existujú v nás aj city (lat. afectus). Tieto sú pri rozjímaní veľmi dôležité. Keď sme si už prečítali text a oslovila nás pri tom nejaká myšlienka alebo udalosť z Ježišovho života, môžeme nad ňou rozjímať. Rozjímanie však nie je štúdium, ale modlitba! Našou úlohou nie je študovať, ale stretnúť sa s Ježišom. Snažíme sa dostať do rozhovoru s Ježišom alebo s inými postavami z príbehu. Sv. Terézia od Ježiša veľmi odporúča pri rozjímaní mať pri sebe vhodný obrázok Ježiša, jeho tvár, aby som si ho dokázal predstaviť. Vo svojej škole modlitby – a nielen v nej, ale v celej spiritualite Karmelu – veľmi zdôrazňuje priateľský rozhovor s Ježišom. Ježiš je môj priateľ. Sv. Terézia veľmi dbá o to, aby sme Ježiša – jeho človečenstvo -vnímali reálne. Píše: „Keďže som nevedela rozmýšľať rozumom, držala som sa takéhoto spôsobu modlitby. Snažila som sa predstaviť si Krista vo svojej duši a najlepšie sa mi to darilo pri rozjímaní o tých tajomstvách, v ktorých som ho pozorovala samého… To bol môj spôsob modlitby.“ Pri modlitbe zohráva veľkú úlohu predstavivosť. Rozjímanie pomocou rozumu nie je podstatou modlitby. Modlitba nemôže byť myslením, ale milovaním, ako hovorievala Terézia od Ježiša. A čo s tými, ktorí si nedokážu nič predstaviť? Keď obraz vybledne alebo sa rýchlo rozplynie? Takí sa nemajú namáhať predstavami, ale majú klásť dôraz na citové hnutia.

  1. Samotná modlitba

Ak sme si stanovili modliť sa 30 minút denne, tak všetko, čo sme doposiaľ povedali, by sa malo vmestiť do 10 minút. Čo s tými zvyšnými minútami? Samotná modlitba znamená pozerať sa na Neho. Byť s ním a pred ním taký (taká), aký (aká) som. „Rozjímanie musí priviesť modliaceho sa pred živého Boha. Musí si uvedomiť jeho svätú skutočnosť, musí hľadať jeho svätú tvár. Vzniká dialóg, kde ľudské „ja“ stojí voči božskému „ty“ – voči Bohu.“ Sv. Ján od Kríža to nazýva: byť pred ním a s ním, pozerať na neho, nájsť v ňom zamilovanie. Terézia od Ježiša to nazýva: láskyplný vzťah s Bohom. Modlitba rastie a postupom času si nevyžaduje veľa slov. Stáva sa čoraz viac jednoduchšou. Stáva sa kontempláciou.

  1. Predsavzatie

Ovocím modlitby je predsavzatie, ktoré spočíva v rozhodnej túžbe dokonalejšie a s väčšou horlivosťou slúžiť Bohu a blížnym. Ak sa tak nestane, niečo v našej modlitbe nie je v poriadku, niečo jej chýba. Preto by nás modlitba mala pozývať k tomu, aby sme neustále pracovali nad sebou a nepremrhali príležitosti, ktoré nám Boh ponúka, a aby sme ho objavili ako vzácny diamant.

Použitá literatúra:
B. Ferrero: Niekedy stačí jeden slnečný lúč. Bratislava, Don Bosco, 2003
W. Stinissen: Ani joga, ani zen. Chrześcijańska medytacja głęby. Poznaň 2000
D. WIDER: Zawsze się módlcie. Kraków 1999
R. GUARDINI: Úvod do modlitby. Trnava 1993

P. Rudolf Bartal, OCD