Ježišu, zostaň vo mne ako vo svätostánku, nevzďaľuj sa nikdy zo svojej malej hostie!

Pristupuj často k svätému prijímaniu, veľmi často. Je to jediný liečivý prostriedok, ak chceš vyzdravieť.

Orol večnosti, ty ma chceš živiť svojou božskou podstatou, mňa, biedne stvoreniatko, ktoré by upadlo do ničoty, keby mi tvoj božský pohľad nedával v každom okamihu život.

Náš Pán zostupuje z neba nie preto, aby ostal v zlatom kalichu, ale aby našiel iné nebo, ktoré je mu nekonečne milšie ako to prvé: nebo našej duše, stvorenej na jeho obraz, živý chrám Trojjediného Boha!

Som živá monštrancia.

Aj my sme hostie, ktoré chce Ježiš premeniť v seba.

Ježišu, ty si to, ktorý opäť vystupuješ do neprístupného svetla, kde odteraz prebývaš; ale zostávaš aj v tomto slzavom údolí, skrytý pod spôsobom bielej hostie.

Mysli na to, že Ježiš vo svätostánku je tu pre teba, iba pre teba.

Keď som v blízkosti svätostánku, viem povedať nášmu Pánovi iba jedno: Pane, ty vieš, že ťa milujem (Jn 21,15).

Nemôžem povedať, že som mávala často útechy pri svojich vďakyvzdaniach, býva to skôr chvíľa, keď ich mám najmenej… Považujem to za celkom prirodzené, veď som sa ponúkla Ježišovi nie ako osoba, ktorá túži prijať ho na návštevu pre svoju vlastnú útechu, ale naopak, pre potešenie toho, ktorý sa dáva mne…

Už dávno sa Ježiš a úbohá Terezka na seba pozerali a rozumeli si. Tento deň /deň 1.sv.prijímania/ však už nebol pohľadom, ale splynutím. Oni už neboli dvaja: Terézia zmizla ako kvapka vody, ktorá sa stráca v lone oceána. Zostal iba Ježiš, učiteľ, kráľ…